Jethro Tull – superhviezdna skupina, ktorá sa nikdy nebrala vážne

Málokto môže povedať tak ako Ian Anderson, šéf a ústredný mozog i srdce skupiny Jethro Tull, že vystriedal počas svojej kariéry toľko hudobných štýlov a pracoval s toľkými nadanými hudobníkmi. Každý z nich priniesol do výsledného zvuku kapely svoj vlastný nezameniteľný vklad, no bola to sila Andersonovej osobnosti (aj keď niekto by mohol povedať, že skôr jeho tvrdohlavosť a bezohľadnosť zoči-voči personálnym otázkam), vďaka ktorej nám dnes z odstupu pripadá tvorba Jethro Tull taká vyrovnaná a spojitá.

Korene tohto nezvyčajného hudobného združenia by sme mohli hľadať v nástupe britského blues-rocku v poslednej tretine 60. rokov. Všetci zakladajúci členovia boli bluesoví fanúšikovia, takže keď v roku 1967 skupina vznikla (spočiatku ako kvarteto Ian Anderson, Mick Abrahams, Clive Bunker a Glenn Cornick), bolo vopred jasné, akému žánru sa bude venovať. Pôvodné názvy Navy Blue a Bag Of Blues čoskoro nahradilo meno anglického farmára a vynálezcu riadkového pluhu Jethra Tulla.

Hneď na začiatku existencie kapely sa ukázalo, že pôvodné koncepcie speváka Iana Andersona a gitaristu Micka Abrahamsa sú navzájom nekompatibilné. Kým Anderson bol zástancom progresívnejšieho zvuku, v ktorom by uplatnil aj svoju flautu, Mick Abrahams, fanatický ctiteľ britského bluesového klasika Alexisa Kornera, sa usiloval presadiť konzervatívny sound s dominantnou gitarou. Paradoxne, manažér skupiny Terry Ellis držal stranu Abrahamsovi. V lete roku 1968 skupina hrala ako predkapela Pink Floyd, zažiarila na jazzovom a bluesovom festivale v Sunbury, podpísala nahrávaciu zmluvu s labelom Island a v novembri vyšiel debutový album This Was. Album novej skupiny vyvolal záujem, no bol zároveň aj Abrahamsovou labuťou piesňou – koncom roka z Jethro Tull odišiel, aby svoje bluesové ambície naďalej ukájal v bluesovej skupine Blodwyn Pig. Jethro Tull si museli rýchlo hľadať náhradu a tak sa v nej nakrátko zohrial Tony Iommi (neskôr zakladateľ rovnako slávnych Black Sabbath) a po ňom David O’List (čerstvo vyhodený z The Nice). Až Martin Barre sa ukázal byť správnou voľbou (čoho dôkazom je i to, že oporou Jethro Tull ostal až do dnešných dní). Nasledovali dva ďalšie albumy (Stand Up a Benefit), na ktorých sa Jethro Tull postupne očisťovali od bluesových nánosov.

Definitívny prelom nastal koncom roku 1970, keď sa na pultoch predajní objavil album Aqualung. Dnes Anderson tvrdí, že to nebol žiadny koncepčný album, ale vtedy sme ho všetci ako koncepčný album prijímali a vnímali. Ústrednou témou albumu je svár medzi človekom a Bohom. Bluesové vplyvy sú takmer nebadateľné. Fanúšikovia skupinu zaradili k ostatným britským skupinám hrajúcim vtedy módny tzv. progresívny rock (Yes, Genesis, ELP, Procol Harum, Egg, Pink Floyd). Nasledujúce albumy (Thick As A Brick, A Passion Play, War Child, Minstrel In The Gallery, Too Old To Rock’n‘Roll, Songs From The Wood, Heavy Horses, Stormwatch, A, The Broadsword And The Beast) potvrdzovali superhviezdny status skupiny, ktorá mala tú obrovskú prednosť, že seba sama nikdy nebrala vážne.

Hoci Jethro Tull oficiálne existuje naďalej a v pravidelných, aj keď nie veľmi hustých intervaloch vydáva nové albumy, vrchol jeho tvorby jednoznačne spočíva v 70. a časti 80. rokov. Je výborné, že práve tieto základné albumy sa dajú nájsť a stiahnuť tu.