Smrad po živote

Do lokálu sa zostupovalo po niekoľkých schodoch z ulice; čosi medzi prízemím a suterénom. Bolo tam natrieskané, no napokon našli voľný stôl s troma stoličkami po partii, čo tu akurát končila. Obsluhovalo sa, ale keďže sa im nechcelo čakať, vstal a šiel k pultu zakúpiť tri kofoly.

„Prepáčte,“ počul zrazu za sebou. „Nie ste náhodou spisovateľ Štefan Mešťanek?“

Obzrel sa cez plece. Stáli za ním dvaja asi tridsaťroční mládenci.

„Nie, nie som,“ povedal dotknuto. „Volám sa Mešťánek. S dĺžňom nad ‘a’.“

„Prepáčte,“ povedal ten okuliarnatý a podával mu ruku. „Strašne rád vás spoznávam. Čítal som všetky vaše knihy.“

„Aj ja,“ pridal sa ten bradatý. „Ste náš idol.“

„Naozaj?“ spýtal sa Mešťánek s predstieranou radosťou a stisol podávané ruky. „Tak prečo mi potom komolíte meno?“ chcel sa spýtať, ale vlastne ho tento záujem aj trochu potešil, takže si zahryzol do jazyka.

„Najfantastickejší bol Starý Bôdorik,“ zaspomínal bradáč. „To som ešte študoval na výške. Zobral som si tú knihu na vojenské sústredenie, šla z ruky do ruky.“

Mešťánek prikývol. To boli časy.

„Ja som tam bol s ním,“ pridal sa okuliarnatý. „Celé dni sme potom metali hlášky z tej knihy.“

„Hm, fajn,“ povedal Mešťánek.

Medzitým sa pomaly prepracoval k výčapu a kúpil tri veľké kofoly.

„Tak sa teda majte pekne, páni,“ povedal neznámym a chcel ich obísť, lenže okuliarnatý ho jemne zadržal. Dych mu razil borovičkou.

„Viete, vždy som si želal stretnúť autora mojich najobľúbenejších kníh,“ povedal. „Starý Bôdorik bol super, aj Return To Forever bola bomba. Ozaj, prečo ste sa vlastne rozhodli pre anglický názov? Je pravda, čo sa hovorilo, že...“

„Prepáčte,“ prerušil ho Mešťánek, „veľmi rád som sa s vami porozprával, ale mám tu...

„Mňa úplne dostali Povedačky o Robkovi pre ženy i mužov,“ pridal sa bradáč. „Také zjeby, aké ste tam popísali, ci boha!“

„Viete čo,“ navrhol okuliarnik, „poďte si k nám prisadnúť. Máme stretávku z krúžku, teda tí, čo sme ostali v Blave. Keď ostatným poviem, že ste TEN Štefan Mešťanek, nebudú mi veriť!

„Mešťánek,“ opravil ho Mešťánek. „Ďakujem, ale mám tu priateľov a rád by som sa im venoval...“

„No tak viete čo?“ navrhol okuliarnik nadšene. „Prisadnite si k nám aj so svojimi priateľmi! Sedíme v salóniku, potisneme sa.“

„... nie, ďakujem...,“ povedal Mešťánek a v hovorenom prejave mu od rozpakov pribúdali trojbodky jedna radosť.

„Teda iba ak sme vám dosť nóbl,“ poznamenal bradatý a v jeho hlase sa zalesklo nenápadné ostrie.

„Nejde o to,“ povedal Mešťánek, „ale máme tu nejakú záležitosť, kvôli ktorej sme sa stretli a radi by sme...“

„Ach, tak prepáčte!“ povedal okuliarnik. „Prepáčte! Jasne, že záležitosti, kvôli ktorým sa stretávate so svojimi priateľmi, vysoko prevyšujú nás obyčajných ľudí. Odpustite, že som si vôbec dovolil vás osloviť.“

„Ježišmária, a toto čo má teraz akože byť?“ zakrútil Mešťánek netrpezlivo hlavou a vrhol pohľad smerom k stolu, kde ho čakali jeho priatelia. „Pozrite, páni, prišiel som sem s priateľmi, lebo sa chceme porozprávať. Neviem, kto ste, nepoznám vás. Páčia sa vám moje knihy – fajn. Som vám vďačný aj za to pozvanie, ale momentálne mám v hlave úplne iné veci, ako rozoberať s vami nejaké knihy, čo som kedysi napísal. Prepáčte.“

„A že ja blbec som ťa chválil, kade som chodil!“ zvolal za ním bradatý. „Robil som ti reklamu pred všetkými! Že musíš byť perfektný zábavný kolík, keď tak bohove píšeš, také zjeby! Taký srandista! A teraz, keď ťa chceme predstaviť našim priateľom, tak pre teba naraz nie sme dosť dobrí?“

„Nejako ste spyšneli, pán spisovateľ!“ napomenul ho prísne a zvučným hlasom okuliarnatý.

„Kokot je to!“ rozzúril sa bradáč. „Nie spisovateľ!“

Mešťánek sa dal na ústup aj so svojimi kofolami. Našťastie, nik ho už nezadržiaval.