Aj keď južný indický štát Kerala nie je v centre turistického záujmu tak ako Bombaj a Goa, je to miesto, ktoré chytí za srdce vyznávača kultúrnych koktailov. Je tu aj výrazný rozdiel v inteligencii obyvateľov, takmer 90 % je gramotných. O zavedenie povinnej školskej dochádzky sa zaslúžila komunistická vláda.
Dnešný štát Kerala vznikol v roku 1956 zo štátov Travancore, Kočin a Malabar a je synonymom kultúrnej rôznorodosti. Vďačí za to svojej morskej polohe, cez Keralu a jej prístavy sa dopravoval tovar do Levanty (sever Sinajského polostrova) a potom do Európy. Bolo to nielen indické korenie, slonovina a rôzne druhy vzácnych drevín, ale aj široký čínsky sortiment.
Prvý výlet po Kočine, hlavnom meste tohto štátu, hovorí sám za seba: židovská synagóga, holandský palác a čínske siete. Všade okolo je voda, chvíľu slaná, potom zase sladká. Jazero (Vembadan) a more (Arabské) tečú vedľa seba oddelené nebadanou hranicou. „Môže byť slaná voda tmavšia a sladká svetlejšia?“ rozmýšľam nahlas.
Mojich spoločníkov však upútalo niečo iné. Malou loďkou, ktorú sme si najali priamo od hotela, sa plavíme popri čínskych sieťach. Tvoria ich dômyselné, drevené pohyblivé mechanizmy, ktoré siete zavesené na obrovských drevených krížoch ponárajú do vody a potom ich už s úlovkom zase dvíhajú.
Kočinské kultúrne križovatky
Židovské mesto
Dejiny Židov v Indii sú zaujímavé, aj keď dnes už väčšina z nich odišla do historickej vlasti. Začínajú sa v 7. storočí pred n. l., keď sa vylodili v Cranganore, starovekom prístave neďaleko dnešného Kočinu a vtedajší vládcovia im darovali pôdu. Židovské kniežatstvo trvalo až do 15. storočia, keď sa začali vnútorné spory medzi židovskými panovníkmi a navyše tu boli už moslimovia. V roku 1524 utiekla celá židovská komunita do Kočinu, čeliac obvineniu, že sa mieša do obchodu s korením. Uchýlili sa pod ochranu tamojšieho hinduistického panovníka. Židia z Goy zas utekali pred portugalskými jezuitmi. Všetci Židia smerovali do Kočinu. Z Blízkeho východu, severnej Afriky i Španielska.
Jediná činná synagóga je dnes v Kočine na polostrove Mantačery. V synagóge je zakázané fotiť, osud Židov je spodobený v amatérskych maľbách na stene v malej miestnosti pred vchodom. Všetko je malé, skromné a praktické. Dlážka je vyložená bielymi kachličkami s modrými kresbami, ktoré mi hneď pripomenú „Dutch touch“, ale mýlim sa, sú vraj čínske. Chvíľu si posedíme na drevených laviciach okolo okien. Netrvá to dlho, moja myseľ je plne zaujatá obsahom lákavých obchodíkov. Činorodý duch židovských obchodníkov má nad jednoduchými ženami nespochybniteľnú moc.
Holandský palác
Začiatkom 18. storočia sa začala rozpadávať mohutná mughalská ríša a Portugalci, ktorí cestu do Indie objavili a mali na obchod s ňou monopol, už nestačili rozsiahly dopyt Európy uspokojovať. Záujmy Veľkej Británie a Holandska od 17. storočia zabezpečovali dve rovnomenné východoindické spoločnosti, anglická a holandská. Tie sa pod tlakom nových okolností menia na nositeľov politického významu. Rodia sa tak nové koloniálne mocnosti. Ich vzájomné vzťahy nie sú ideálne, ale južnú Áziu si podeliť dokážu.
Pozostatkom po Holanďanoch, ktorí sa posúvali ďalej na východ, do Indonézie a Malajzie, je i Mantačerský palác postavený v portugalskom štýle. Najzaujímavejšie z vystavených exponátov sú nosidlá s dômyselnými záclonkami, dvierkami a miniatúrnymi schodíkmi. Ich výzdoba bola výsostným znakom spoločenského postavenia, a tak sa čipkami, brokátom a hodvábom nešetrilo. V dolnej časti paláca, ktorý pripomína rozsiahlu šľachtickú vidiecku usadlosť, sú nástenné maľby z Rámajány. Ďalej oblečenie maharadžov a maharani, veľké slnečníky... predstavivosť môže naplno pracovať. Premýšľam, aké to boli časy, keď sa od stupňa nádhery odvíjala miera moci. Čím omračujúcejšie, tým významnejšie. A dnes? Prezidenti, premiéri, predsedovia parlamentov sú tmaví, nenápadne elegantní. Bohatstvo môžu prezradiť len hodinky. Diktátori sú väčšinou vo vojenských uniformách alebo maskáčoch. Nádhera je dnes pre moc veľmi drahá a tuším aj nedemokratická.
Kathakali – tancujúca filozofia
Tanec má svoj pôvod v chrámoch a slúžil nielen na vyvolanie potrebného stavu náboženskej extázy, ale aj ako obeta bohom. Postupne sa presťahoval z chrámov na panovnícke dvory a získal tak potrebnú dávku čohosi, čo by sme dnes po slovensky nazvali „entertainment“. Králi a cisári boli v podstate tiež čosi na boží spôsob. Rozmýšľam, či sa spojenie tanečnice, speváčky a prostitútky zachovalo aj v Indii. V Pakistane je herečka často synonymom ľahkej devy z láhaurskej štvrte Šahi Mohala, kde to po zotmení za sprievodu hudby poriadne frčí. Medzi zákazníkmi je nemálo filmových producentov, hľadajúcich hviezdy medzi padlými kráskami. Aj to je napríklad dôvod, prečo sú často terčmi moslimských útokov kiná. Toto spojenie je naozaj krátke a výbušné.
Kathakali sa viaže ku Kerale a je to v podstate tancovaný príbeh o hrdinských kráľoch a ich zápasoch so zápornými charaktermi širokého diapazónu. Divadelná príprava na predstavenie trvá niekoľko hodín. Diváci sa môžu zúčastniť. Keď vojdeme do divadla, na javisku sedí do pol pása odhalený muž a líči sa. Kathakali mohli tancovať len muži. Náš hrdina si tvár maľuje zelenou farbou. Spolu s modrou sú vyhradené bohom Ramovi a Krišnovi.
Pred samotným predstavením nám všetky gestá i mimiku vysvetľuje guru v bielom sárí. Voľne prechádza k náboženskej prednáške. Hovorí o tom, že hinduizmu mnohí vyčítajú neúmerné množstvo bohov a božstiev. „Boh je predsa len jeden a jeho tvár je vecou našej imaginácie.“ Indická predstavivosť je slobodná a bohatá. Bohov a božstiev sú stovky a tisíce. Tanec tanečníka rozšíreného kostýmom na takmer dvojnásobnú šírku je zaujímavý a mne ešte po ceste domov nadskakujú obrvy. Pohyb očí a očných svalov je v kathakali veľmi dôležitý a významný. Nesiem si domov malú sadrovú sošku. Výrazne oči a zelená tvár lemovaná širokým červeným čepcom je esenciou nevšednosti a jednoduchosti zároveň. Na tieto kombinácie treba mať za chrbtom tisícročia.
Óda na vodu
Hneď zrána, po príchode do „prijazerného“ hotela, či skôr hotelového komplexu, je všade cítiť akúsi neopísateľnú ľahkosť. Odkiaľ tento pocit pramení, si v plnej miere uvedomím až na druhý deň, keď nasadneme do člna a vydáme sa cez obrovské jazero ku spleti kanálov, okolo ktorých žije ľudská pospolitosť. Uprostred jazera Vembadan zastaneme. Všetko okolo je modré, obzor splýva s hladinou a brehy nevidieť. Keby sme tam takto v malej loďke stáli ešte chvíľu, naozaj sa začnem báť. Ľudská psychika jednoducho nie je konštruovaná na zvládanie takýchto obrovských prázdnych prie
Viera Langerová viac od autora »
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
V Indii ste vždy časťou obrovského davu
Posvieťte si na príbehy o Budhovi vlastnou baterkou
V Goe sa ľudským zmesiam medze nekladú
Nostalgia po britskom impériu má niekedy veľmi presné parametre
Definícia objatia a športového odevu pre moslimské ženy