V Goe sa ľudským zmesiam medze nekladú

Cestu do hotela na pláži nám ukazuje malé čierne prasiatko. Cestička vysypaná jemným červeným pieskom je úzka, okolo sú vysoké palmy i krovie, za ktorým sa ozývajú jeho príbuzní a nám je všelijako. Na krochkanie, akokoľvek blažene prišelcom z moslimskej zeme znie, sme si ešte nezvykli. Navyše nikdy neviete, či neskrížite cestu nejakej prasacej matke, ktorá sa rozhodla, že zoberie svoje potomstvo niekam na vzduch. Čelné zrážky môžu byť v tomto prípade veľmi nepríjemné.
Chvíľu to trvá,  kým sa od cesty dostaneme k Pete’s shack, penziónu na pláži Candolinum. Napätie rastie nielen pre všade pobehujúce klobásky, ale hlavne preto, že nám táto bukolická jednoduchosť pravdupovediac naháňa strach. Nakoniec je však sklamaný len náš predpubertálny syn. Interiéry, kde nesvieti televízor a nevrčí klimatizácia, v ňom vzbudzujú hlboký odpor. Majiteľom je pán Mackarenhas, Goánec, portugalsko-indický variant miestneho obyvateľstva.

Na pláž je len pár krokov a každý penzión tam má svoj shack (prístrešok), malú reštauráciu, kde sa môžu za hriešne lacný peniaz stravovať jeho obyvatelia. Keď tam husím pochodom po úzkom červenom koberci natiahnutom cez plážový piesok dorazíme a zapadneme do kresiel, obkrúži nás trochu iný variant antropologických ukážok, tentoraz z ďalekého ázijského východu. Ja tipujem Malajcov, ale rovnako dobre to môže byť ktokoľvek a odkiaľkoľvek. V Goe sa ľudským zmesiam medze nekladú.

Motorky, šediny, bikiny. Hippies go!
Už prvá prechádzka do mestečka nás nenechá na pochybách, že kedysi tu bol naozaj raj hippies z celého sveta. V jeho centre zrejme bezpečne sedeli členovia US army, ktorí sa rozhodli, že sa na vojnu vo Vietname jednoducho vybodnú a budú si užívať radosti a slasti lacného a slobodného života na brehu Arabského mora. Keď nás na motorke minie vráskavá šesťdesiatka v bikinách s rozviatymi šedivými vlasmi, vieme už s istotou, že tu nebude žiadna nuda. Okrem motoriek, ktorých je tu tuším viac ako komárov, sa to na plážach hemží miestnymi predavačmi a predavačkami tričiek, tašiek, korálok a všetkého možného. Na pláži nezaspíte ani náhodou.

Podľa slov post-portugalských domorodcov zažila Goa dve veľké invázie: prvá bola tzv. oslobodzovacia v roku 1961. Indická armáda vtedy jednoducho obsadila portugalské územie a vyhlásila ho za súčasť Indie. Goa padla bez jediného výstrelu a jediného zajatého portugalského vojaka. Vojnovou korisťou bola len zásoba alkoholu. Tú si víťazne odniesla do bezpečia armáda. Vojaci sa vraj hneď pustili do veľkých nákupných atakov, pretože Goa mala vlastné zásobovanie tovarmi, ktoré boli pre vtedajšiu socialistickú Indiu rovnako exotické ako pre nás v 70. rokoch napríklad rakúske džúsy alebo talianske topánky.
Druhou inváziou bol nápor hippies. Verejné bozkávanie, súloženie na plážach a mravy uvoľnené do bezvedomia. Domov sa v 70. rokoch vrátili tí, čo nestihli umrieť od predávkovania drogami. Dnes chodia do Goy spomínať.

Goa religiózna – vianočné dojatie v Ázii
Prvýkrát za tri roky nášho ázijského pobytu stojíme v Prvý sviatok vianočný pred kostolom. Z jeho hĺbky sa ozýva spev. Hneď rozoznám vianočnú koledu a do očí sa mi tlačia slzy. Dojatie sa začína.
K sviatočnej atmosfére, ktorú sa snažím vystrúhať takmer z ničoho, aj keď sa z každej reštaurácie do zbláznenia ozýva Jingle bells, jingle bells..., patrí návšteva Starej Goy, centra všetkého, čo predstavovala portugalská prítomnosť, vrátane pyšného a bohatého katolicizmu. Spektakulárne mesto (tiež Goapuri, alebo Velha Goa) vzniklo v 11. storočí a podieľalo sa na obchode so Západom. Súdobí cestovatelia z konca 16. a začiatku 17. storočia popisovali bohatstvo, obchody, plné hodvábu, porcelánu a zrkadiel, ale aj obchody s otrokmi a stopy teroru, ktorý tu zanechali inkvizičné súdy. Kresťanstvo sa do Indie dostalo s apoštolom Tomášom. Nasledovali ho kresťania zo Sýrie a Portugalci tvorili tomuto pohybu kráľovské pozadie.

Ako prví prišli do Goy františkánski mnísi v roku 1517. Nasledovali ich ostatné rády – dominikáni, augustiniáni i jezuiti. A začali stavať svoje chrámy. Kostol sv. Kajetána je zmenšenou verziou chrámu svätého Petra v Ríme. Po pokojnej elegancii renesancie vtrhol do architektúry rozvášnený a rozvlnený barok so svojou nádherou. Znudené pohľady mojich chlapov ma však nenechávajú na pochybách. Ak je neďaleko more, nadšenie kostolmi stačí tak na polhodinu.
Pred kostolom Bom Jesus usilovne zametajú dlhými metlami farebné tetky a po očku si obzerajú prichádzajúcich turistov. Na rozdiel od Pakistanu Indovia cestujú radi a najradšej hromadne. Keď sa pred vás postaví päťdesiatka domorodcov a začnú sa hádať, kto môže vojsť prvý, religiózne povznesenie mizne skôr, než sa začalo.

František to nemal ľahké zaživa, ale ani po smrti
Výročie narodenia svätého Františka (jeho socha od Brokoffa zdobí aj Karlov most) pripomína pri vchode do slávneho kostola Bom Jesus obrovský plagát v bollywoodskom štýle. František to nemal ľahké zaživa, ale ani po smrti. Jeho telo je doslova rozobrané na relikvie po celom svete. Za obeť zúfalej veriacej padol aj jeho palec na nohe, odhryzla ho, keď predstierala, že relikvie bozkáva.
Umrel v čínskom Sanciane, kde ho aj pochovali. Prvýkrát ho vykopali pri sťahovaní do Mallaky (Malajzia). Františkov nasledovník dal hrob po štyroch mesiacoch otvoriť a zistil, že telo sa vôbec nezačalo rozkladať. Bolo svieže a ako živé. Hneď z neho akýsi námorník kúsok uťal, aby ho ukázal kapitánovi. Chýbal už kus kolena. Tento mŕtvy zázrak priviezli do Goy a uložili v kostole Bom Jesus. Po kanonizácii za svätého a patróna všetkých misionárov odniesli veriaci kus ramena do Ríma a zvyšok pravej ruky v roku 1916 putoval do Japonska. Vnútornosti boli v nádobách ako relikvie roznesené po celom svete.

Premýšľam, čo v Indii nemajú. Sú tu zastúpené všetky náboženstvá, takmer všetky kultúry, majú Himaláje i morské letoviská, krásu i hnus v rozmeroch, ktorý Stredoeurópanovi, zvyknutom na svoju malú, milú a vcelku vyrovnanú provinčnosť, berie dych. A rozširuje obzory tak, že po návrate z Indie už nemôžte byť tým, kým bol predtým.