Čím sa líšia ľudia od ľudí

Predstavte si ženu: urobí maturitu, vydá sa, má dobrého, milého a starostlivého manžela, ktorý chodí do práce a nosí výplatu, ona porodí troch synov, stará sa o deti a o domácnosť. Idylka. Tak to má byť. Tak to od nej a od ostatných žien čaká spoločnosť a tak to ona a ostatné ženy robia. Prevažne. Ale postupne v nej rastie pocit nespokojnosti. Deti sú fajn, manžel je fajn, ale ona cíti, že má aj na iné, že aj ona mohla vyštudovať vysokú školu, že aj ona si mohla nájsť prácu, zaujímavú prácu, že jej svet mohol byť širší než len jej rodina, jej domácnosť. A jedného dňa sa rozhodne. Odíde, prenajme si vlastný bytík, nájde si prácu, začne diaľkovo študovať, nájde si lepšiu prácu. Odchádza sa jej o to ľahšie, že vie, že jej manžel je dobrý, milý a starostlivý a postará sa dobre o synov. A on sa nielen postará, on ju dokonca pochopí a nepoštve proti nej synov a ona sa s nimi stýka a funguje to. A má svoj život, tak trochu vyvzdorovaný a tvrdo vybojovaný. A raz o nej natočí program televízia. A potom ju na ulici začnú oslovovať neznáme ženy. „Ty si to naozaj urobila! Ja som to nedokázala.“

Poznám tú ženu. Príbeh jej života sa odohrával a odohráva v Amsterdame. Dnes už prekročila päťdesiatku a od dnešných dvadsiatničok v Holandsku už spoločnosť nečaká to, čo kedysi od nej a jej rovesníčok. A áno, ten príbeh je divný. A ťažko ho prijať. A nepoznám podobný príbeh ženy. Ale koľko je podobných príbehov mužov. Išli za svojím snom a nedbali na to, čo nechávajú za sebou. A spoločnosť to akceptovala. K mužom to akosi patrí, ísť svojou cestou a neobzerať sa. Od žien spoločnosť skôr čaká, že zostanú a budú lepiť črepy. Spoločnosť má voči ľuďom a ľuďom rôzne očakávania. Ale pomaly sa to mení. A chce to veľa námahy. Od ľudí, aj od ľudí.