Iba slnečný čas sa ráta

Niekedy v 16. storočí sa vybral človek na cestu. Asi bol Habán. To podľa toho, kade prešiel. Asi bol obchodník alebo posol, vtedy sa ešte necestovalo na dovolenku. Na cestu si zobral hodinky. Keď sa berú na cestu hodinky, musia byť malé, aby pútnika nezaťažovali. A tak si zobral vreckové hodinky. V 16. storočí majstri hodinári vedeli robiť dômyselné mechanické vreckové hodinky. Žiadna sériová výroba. Také majstrovské hodinky asi neboli dostupné habánskemu pútnikovi. Alebo možno boli, ale tento pútnik si so sebou zobral slnečné hodiny. Slnečné hodiny sú nezvyčajné. Nie sú úplne presné, nefungujú, keď nesvieti Slnko. Odmeriavajú iba slnečné chvíle života a nepotrpia si na exaktné detaily. Ako keby hovorili čosi o kvalite, ktorá nepotrebuje byť meraná s presnosťou na sekundu či milimeter. A snáď ešte aj čosi o šedivosti, ktorú sa merať ani nechce, ani neoplatí. Alebo o slobode nebyť vždy a za každú cenu závislý od času. Pútnikova cesta sa skončila kdesi na južnej Morave. Možno už ďalej nešiel, možno tam iba nechal svoj merač času. O štyristo rokov neskôr ich našli iní ľudia. Ľudia zvyknutí merať čas na sekundu presne, nezávisle od počasia.