Budú v komunizme prostitútky?

Maturovala som za socializmu z voliteľného predmetu občianska náuka. Nebola v tom ani štipka nejakej socialistickej občianskej uvedomelosti, len čistá kalkulácia, že je to predmet, na ktorý sa treba – popri povinnej matematike, slovenčine a ruštine – najmenej učiť. Len pár dátumov a mien, žiadne vzorce a komplikované poučky, väčšina otázok sa dala s trochou výrečnosti bez akejkoľvek znalosti čohokoľvek pohodlne obkecať. Napokon, aká občianska uvedomelosť v socializme? Uvedomelý občan bola úplne prázdna floskula, ktorá dobre znela, ale nič neznamenala. Naopak, socialistickému štátu sa nemohlo stať nič horšie, ako keď sa jeho občan skutočne uvedomil a zistil, v čom to vlastne žije, resp. len prežíva ako spokojné neuvedomelé teliatko.

Nebola som teda žiadna uvedomelá socialistická občianka, iba lenivá učiť sa na iný môj obľúbený predmet, dejepis. Ten som mala rada najmä kvôli našej profesorke. Bola mladá, štíhla a pekná, chodila vždy perfektne upravená, v elegantných šatách a lodičkách na vysokých opätkoch. Čo však bolo dôležitejšie, hodiny dejepisu viedla na tú dobu celkom revolučným spôsobom. Žiadne suché fakty a mená, ale farbistý, zoširoka prebraný obraz doby. Približovala nám každú tému rozsiahlym vysvetľovaním životných a spoločenských podmienok, ako sa vtedy žilo aj zabávalo, obliekalo, jedlo a pracovalo, aké boli v tom čase a na tom území prúdy v myslení aj umení. Z toho vždy prirodzene vyplynuli aj všetky historické udalosti, takže sa dali nielen ľahšie pochopiť, ale aj zapamätať. Rovnako pristupovala aj k vysvetľovaniu občianskej náuky. Viac s nami diskutovala, ako diktovala poučky.

My, čo sme sa rozhodli pre tento maturitný predmet, museli sme navštevovať aj jej spoločensko-vedný seminár. Bol to skôr taký voľný diskusný klub, lebo zbehlejší spolužiaci čoskoro prišli na to, že ak si na úvod pripravia dostatočne rafinovanú otázku na našu profesorku, téma ju vždy tak zaujme, že do konca seminára sa na ňu nedodiskutujeme a nebudeme tak musieť preberať nudné dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, základy marxistickej filozofie a vedeckého komunizmu.

V umení klásť rafinované otázky, ktoré rozprúdia diskusiu, vynikali zvlášť dvaja spolužiaci, jeden je dnes úspešný podnikateľ a lobista, druhý nemenej úspešný podnikateľ a šéfredaktor lajfstajlového magazínu. Jednou z ich najrafinovanejších otázok bolo, či budú v komunizme prostitútky. Chlapci sa uškŕňali, čakali, že profesorku uvedú do hlbokých rozpakov, trošku sa aj báli, že to tentoraz prepískli a že ich z hodiny vyhodí, čo už párkrát predtým aj urobila. Ona sa len elegantne pousmiala, zaujala svoj obvyklý sexy postoj, zadívala sa na obľúbené miesto niekam poza nás a povedala, že áno. Svoje tvrdenie postavila na tom, že v každej spoločnosti v histórii, v ktorej bol blahobyt – a teda v komunizme blahobyt, samozrejme, očakávame pre všetkých – vládli vždy mimoriadne uvoľnené mravy a konkubínam, metresám, gejšám a iným ženám poskytujúcim telesné a duševné rozkoše remeslo len tak prekvitalo. Niekto z triedy nesmelo namietol, že prostitútky poskytujú sex za peniaze a v komunizme predsa peniaze nebudú, ale aj na to našla naša profesorka nejakú zaujímavú odpoveď. Viac si z tej podnetnej diskusie, žiaľ, už nepamätám.

Strih, stretnutie po rokoch. Po mnohých rokoch. Spomíname na profesorov a príde na pretras aj naša dejepisárka a občiankarka súčasne. Keď chlapci prebrali jej sexy postavu a kto všetko do nej bol zaľúbený, prešli na to, že to bola vlastne najväčšia komunistická kurva zo všetkých učiteľov, aká nás kedy učila a krivila nám charakter. Svojím zjavom a príjemným vystupovaním, ochotou diskutovať o zjavných hovädinách v nás vzbudzovala dojem, že žijeme v demokratickej spoločnosti a že marxistická filozofia je vrchol intelektuálneho myslenia. Keby bola prvoplánovo odporná, nútila nás memorovať marxistické poučky, nevysvetľovala, ale diktovala, mali by sme v tom všetkom jasno oveľa skôr. Snažila som sa mojej obľúbenej učiteľky zastávať, veď predsa sme už boli celkom rozmýšľajúci ľudia, nie malé deti a že naopak, tým, že nás učila na všetko pozerať z mnohých strán, hľadať za každou udalosťou príčiny, diskutovať a neprijímať len to, čo hovorí neomylný učiteľ, ale používať vlastný mozog na myslenie, nie len na memorovanie a papagájovanie, nám dala kľúč, aby sme si pravdu našli sami. A možno aj poučenie, že fakt dobrá propaganda je vždy pekne oblečená a nalíčená.

A že prostitútky nevymrú ani v komunizme.

Nech žije Víťazný február!