Nefrflite! Milujte sa!

Len nedávno sme s vypätím duševných aj fyzických síl a za stáleho frflania mnohých nespokojencov prežili Vianoce a o pár dní tu máme ďalší nápor na nervy s ešte zúrivejšími odporcami: sviatok všetkých zamilovaných – svätého Valentína.
Stalo sa už takmer tradíciou frflať na rôzne tradície. Rozčuľovať sa nad ich zbytočnosťou, prežitkom, nezmyselnosťou ich umelého udržiavania, zneužívaním obchodníkmi a firmami na komerčné účely, nad pokrytectvom, povrchnosťou, stádovitosťou, ba priam hlúposťou tých, čo tradície dodržiavajú. V prípade sviatku sv. Valentína pribúda ešte aj argument, že ide o sviatok cudzí, vnútený nám marketingom amerických firiem a zahraničnými komerčnými médiami.
Na prvý pohľad sa zdajú všetky vyššie uvedené dôvody odporu k tomu sviatku odôvodnené. Na prvý pohľad.

Najčastejšie argumenty odporcov tohto sviatku sú, že je to cudzí sviatok, ktorý u nás nemá tradíciu a ktorý sa sem dostal len vďaka amerikanizácii a komercializácii. Je zaujímavé, že na tradície sa zvyknú odvolávať najviac práve tí, ktorí si nectia ani pravé slovenské tradície. Je to logické, že práve oni, pretože vlastne o tradíciách nič poriadne nevedia. Každá tradícia bola raz nová alebo cudzia. Nebyť Nemcov, nemali by sme vianočný stromček. Nebyť valašskej kolonizácie, nemali by naši zbojníci valašky a bačovia bryndzu. Na udomácňovaní sa pre nás cudzieho sviatku nie je nič neprirodzené. Nová je iba cesta, ktorou sa k nám tento anglosaský – teda nie americký – sviatok dostal a rýchlosť, akou sa ujal. To však súvisí s novými formami komunikácie a šírenia informácií. Ak ich otvorene prijímame v iných oblastiach života, nemôžeme sa čudovať, že nás zasahujú aj v oblasti sviatkov a zvykov.

Komerčné – podľa niektorých priam zištné – využívanie tradícií a sviatkov tiež nie je nič neprirodzené a nové. V súčasnosti to síce nadobudlo hypermarketové rozmery, ale ak sa pozrieme do minulosti, za každou tradíciou nájdeme nejaký osobný „zištný“ záujem. Nemuselo vždy ísť o peniaze, ale napríklad o zabezpečenie dobrej úrody, počasia, zdravia, lásky či ženícha. Vynášanie Moreny, Jánske ohne, dožinkové slávnosti, hody sa nekonali len tak, že by sa ráno prebudili všetci mládenci a dievky a pozerajúc na oblohu by jednomyseľne skonštatovali: dnes by to šlo ísť za dedinu vo sviatočnom kroji zaspievať pár obradových pesničiek. Vždy to musel niekto zorganizovať, pripomenúť. Krčmár, farár, učiteľ, richtársky mládenec, richtár, v mestách cechy a spolky. Zorganizovať ľudí a pripraviť akciu je riadna drina, dnes to robia agentúry za nemalý peniaz, tak prečo by to niekto v minulosti robil nezištne či so stratou? Aspoň dobrý pocit, rešpekt, zvolenie za richtára mládencov, či nehynúcu slávu za to chcel, keď už nie priamy finančný profit z predaja pálenky či srdiečok.

Ďalším argumentom odporcov Valentína je, že lásku možno oveľa účinnejšie prejaviť množstvom iných spôsobov, inými slovami, darmi a vyznaniami, v hociktorý deň, respektíve noc a každý tak môže činiť individuálne, tak prečo sa zaradiť do stáda a robiť to hromadne a len jeden deň v roku. Dovolím si pochybovať o tom, že by si súčasní uponáhľaní a vystresovaní ľudia dokázali vyjadrovať lásku často a bez vonkajšieho podnetu, ale myslím, že práve tu sa skrýva skutočný dôvod odporu k sviatku zamilovaných.
On nás totiž núti prejaviť city otvorene. Na to musíme byť silní a pripravení. Prejaviť svoje city znamená prekonať strach zo zlyhania a odmietnutia. Znamená to tiež byť o svojich citoch sám skutočne presvedčený. A tento sviatok nás núti urobiť to veľmi konkrétne v jeden konkrétny deň. Tento sviatok kladie na nás obyčajných ľudí vysoké a temer nesplniteľné požiadavky. Kto by to už mal rád?

Čím modernejší ľudia sme a čím modernejšie a dômyselnejšie spôsoby komunikácie dokážeme používať, tým väčší problém máme komunikovať a vyjadrovať sa. Až hrozivo rastie počet ľudí, čo závažné veci, nepríjemné či smutné správy, problémy, vyznania lásky, priateľstva, výčitky a rozchody radšej napíšu cez neosobnú esemesku, ako by to mali niekomu povedať do očí. Práve preto si myslím, že sviatky ako sú Vianoce alebo Valentín sú posledné príležitosti, ktoré nás nielen nútia do niečoho, čo je nepohodlné, ale zároveň nám aj dávajú zámienku, príležitosť a formu vyznať blízkemu človeku svoju náklonnosť otvorene a zoči-voči.

To, že je každý sviatok istým spôsobom ritualizovaný a diktuje, čo robiť, čo povedať, čo kúpiť a ako sa správať, nás síce zväzuje, ale zároveň oslobodzuje. Tá pevná forma nás prevedie úskaliami a tápaním, vieme, ako na to, lebo sa to tak robí. A tá stádovitosť a záväzný termín nám zas dávajú isté alibi a odvahu vyjadriť niečo, ku čomu sme sa doteraz neodvážili. Buďme anglosaským starým otcom či skôr starým matkám vďační, že nám tento sviatok dodnes zachovali, Američanom, že ho preniesli cez oceán a späť, a obchodom a médiám, že nám ho sem natlačili. 

Dávať aj dostávať darčeky, pozornosti a vyznania je náročné umenie, ktorému sa treba naučiť a potom ho pestovať. Dávať a dostávať darčeky, pozornosti a vyznania, ak sme sa to raz naučili, je veľmi príjemné. Tak prečo na to nevyužiť ďalší deň v roku?