Prečo sa muži ženia a ženy vydávajú?

Teším sa na leto, tohtoročná zima aj tak robí hanbu svojmu menu. Teším sa na krátke nohavice a sandále a košeľu s krátkym rukávom a aj na ten spotený fľak na chrbte sa teším. Teším sa na slnečné okuliare a na pivo v záhradnej reštaurácii, orosené, horkasté, najlepšie. Alebo na obrátený biely strik, na ten sa asi teším aj viac. Chuť vína rozpustená v studenej vode s bublinkami, čo pichajú na jazyku a šteklia v hrdle. Bude horúco a ja prídem do kaviarne, sadnem si do záhradky a objednám si niečo na pitie. Ale prv, než výdatným dúškom uhasím smäd, vylejem troška striku na zem. Pre Dionýza. Robím to asi pre to gesto, alebo zo zvyku a nepripisujem tomu žiadny sakrálny význam, len estetický, ale prisahal by som, že mi ten strik potom chutí viac.

Nazdávam sa, že je to preto, lebo milujem rituály. Môžem sa na ne upäť, preniesť na ne na chvíľku zodpovednosť a uľahčiť tak svojej neurotickej povahe. Nech to znie akokoľvek bizarne, mám rád pravidlá, ktoré nemajú racionálne opodstatnenie. Rešpektujem aj racionálne, samozrejme, ale iracionálne viac, lebo im nerozumiem. Viem, že keď mi v piatok trinásteho prebehne cez cestu čierna mačka, znamená to, že sa potrebovala dostať na druhú stranu. Nezmením smer krokov, ale za chrbtom predsa len prekrížim prsty. Zároveň ma môj vrúcny vzťah k rituálom ako síce nepraktizujúceho, ale katolíka znepokojuje. V mojom svete sú to totiž čriepky mágie a na ňu sa nesmieme spoliehať. Nejde o to, že by nefungovala, ale o to, že nie je pre nás. Jednak máme svojich rituálov dosť, jednak fungujú spoľahlivejšie, aspoň sa mi zdá.

Na kresťanstve a katolíctve sa mi najviac páči osobná povaha Boha. Áno, viem, že Cirkev svätá mi má byť prostredníkom, ale v konečnom dôsledku verím, že o mojom zatratení alebo spasení sa bude rozhodovať medzi štyrmi očami, alebo ôsmimi, v závislosti od toho, ako je to s tou božou trojjedinosťou, alebo desiatimi, to v prípade, že do celej veci bude mať čo vravieť aj človek, ktorý mi raz dá, ak Boh dá, posledné pomazanie. Každopádne, pred touto predstavou metafyzickej autority sa dokážem skloniť, nemám problém s jej rešpektovaním, naopak, takýto dobre mienený dozor mi vyhovuje, lebo na mňa dáva pozor, aj keď sám stváram psie kusy.

Preto som rád, že som pokrstený, asi by som bol neúplný, ak by som nebol, preto som bol svojho času na prvom svätom prijímaní a preto som sa ženil v kostole. Neviem, či sa ma tam a vtedy naozaj dotkol metafyzický prst, ale viem, že v civilnom manželstve by som nedokázal existovať, lebo by som inštitúciu manželstva zastrešenú štátom a odobrenú voleným zástupcom ľudu nebral vážne. Civilný rituál je jednoducho slabý a až natoľko som veru Machiavellimu neprepadol. Že som sa oženil, vnímam ako nielen najšťastnejšie, ale aj najrozumnejšie rozhodnutie v mojom živote a snažím sa robiť všetko preto, aby to tak vnímala aj druhá strana. Občas sa mi až zdá, že ťarchu tej inštitúcie nad sebou nepotrebujem cítiť, to hlavne vtedy, ak si chcem kúpiť nejakú hriešne drahú figúrku, alebo komiksy, alebo čokoľvek s Homerom Simpsonom a viem, že v horizonte uvažovania zodpovedného dospelého to nie je najrozumnejšie, alebo vtedy, keď uvažujem nad tým, či by mi samému nebolo lepšie.

Možno, ale na to už neprídem, asi ako všetci dúfam, že moje manželstvo vydrží. Teší ma (a asi som sa ženil hlavne preto), že ak by sa malo moje manželstvo skončiť, budú problémy, velikánske problémy, ktoré nevyrieši žiadny svetský súd. Existujú vlastne len dve cesty, ako by som sa z toho mohol vyvliecť a pre obe by som skončil v pekle.
Prvá by bola vražda. Teda nie vražda, nehoda a bol by zo mňa smutný vdovec. Druhou by bolo vyhlásenie manželstva za neplatné. Bolo by to na dlho, veľa papierovačiek, Vatikán by do toho bolo treba zatiahnuť a aj tak by to nemuselo vyjsť. Každopádne, šlo by o to, že manželstvo som vlastne neuzavrel, vtedy tam v kostole k ničomu metafyzickému nedošlo, takže to neplatí a vôbec, nikdy som ženatý nebol a basta fidli. Znamenalo by to však, že táto časť môjho života by sa stala hanebnou lžou, klamstvom a na to by som, aspoň dúfam, nebol ochotný pristúpiť.

Sakra, to je sila, z pozície človeka, ktorému to zatiaľ vychádza, sa mi to tu vypisuje, riešim tu hypotetické situácie a mudrujem, ale keď si predstavím všetkých priateľov a známych, ktorí sú preukázateľne dobrí ľudia a peklo si nezaslúžia, hoci sú rozvedení, všetky tieto úvahy idú bokom a zdajú sa úplne banálne. Nepoznám nikoho, kto by nemal fakt dobrý dôvod rozviesť sa. Vzťahy, čo sa v mojom okolí rozpadli, už v stave totálneho rozkladu boleli priam fyzicky a úplne rozumiem ľuďom, ktorí žijú v šťastných zväzkoch, len sa im to oficiálne nevolá manželstvo, a nech nad tým uvažujem, ako chcem, vychádza mi z toho, že manželstvo je vlastne zbytočné. Ako inštitúcia, aj ako dohoda. Len potom prestávam chápať, prečo sa ľudia ženia a vydávajú, prečo to stále skúšajú a nedajú si pokoj. A prečo som sa oženil sám. Ale nie, to predsa viem, oženil som sa, lebo to bolo, bez ohľadu na danú chvíľu, to najlepšie rozhodnutie, ktoré som v živote mohol urobiť. Do nášho vzťahu som zatiahol niekoho ďalšieho, metafyzickú autoritu a podelil sa s ňou o zodpovednosť za svoj život, za naše životy. Neviem, či naozaj, ale tak sa to z priebehu akcie samotnej zdalo. Darmo, rituály sú super vec.