Apokalypsa na Vianočných trhoch

Buď originálny, maj rád Vianoce. A just nie a vôbec o Vianociach nebudem písať. Ale o Vianočných trhoch áno.

Keď má 50 000 ľudí rovnaký nápad, isté je len jedno. Bude tlačenica. Keby som bol, nedajbože, introvert, už by som bol po smrti. Zmárnil by som sa práve v tomto čase, nepochybne, a aby som bol štýlový, oblial by som sa vianočným punčom, posypal umelým snehom a nechal sa ušliapať davom. Čo som si, preboha, myslel? Že samému mi napadlo zájsť do Viedne na Vianočné trhy? Že sa tam sám budem kochať atmosférou vzájomnosti a vianočnej pohody na prechádzke od jedného stánku s punčom k druhému? Že sám budem tíško do ševelenia opekajúcej sa klobásy spievať Tichá noc, svätá noc? Asi áno, hlavne, že som späť, viac-menej celý, živý a zdravý, bez rán na tele, a mám rok na to, aby sa rany na duši zahojili a o rok aby som mohol podstúpiť tú tortúru znova.

Nemám rád ľudí a je to vzájomné, na Vianočné trhy si do davu vždy chodievam vychutnávať samotu. Postavím sa niekam do rohu, sŕkam horúci nápoj, ktorý mi nechutí, a predstavujem si ulice Sodomy a Gomory tesne pred tým, ako ich stihne boží hnev. Alebo si predstavujem sektu satanistov, ako v divom amoku holými rukami trhajú na franforce celú tú masu vychutnávačov vianočnej atmosféry. A mňa medzi nimi, dobre mi tak, veď veľmi dobre viem, že Vianočné trhy netreba navštevovať, naopak, treba sa im vyhnúť za každú cenu.

Tento rok to malo k apokalypse skutočne veľmi blízko. V sobotu o šiestej večer sa na Námestí Márie Terézie a v priľahlom okolí do autobusov rôznych značiek, rôznych cestovných kancelárií a rôznych krajín pokúšali dostať tisíce vianočných turistov, ktorí namiesto pravej vianočnej atmosféry na vlastnej koži pocítili len pravú vianočnú hystériu. Dopravný kolaps, dážď, slzy, bolesť a zmar, radosť dívať sa, ak by som nebol jednou z obetí, a keďže sa nemám rád, tak aj vtedy. Poliaci, Česi, Maďari, Slovinci, Slováci – samozrejme, a všetci ďalší, čo mali rovnaký nápad a ocitli sa v nevhodnom čase na nevhodnom mieste. Očistec.

Účastníci zájazdu nikde, autobus jak by dal, čas dohodnutého odchodu dávno prešiel. Keď ide do tuhého, každý ide sám za seba. Nebál som sa, že vo Viedni zostanem, to nie, len ma troška znepokojovalo, že som už bez hotovosti a bez záložného plánu. K hraniciam ma vzal autobus z Ilavy, plný deťúreniec. Vystresované učiteľky iste ďakovali Bohu, že sa im v ňom zišlo presne toľko ľudí, koľko ráno prišlo. Ja som bol navyše. Vystúpil som na hraničnom priechode, zaliezol do kaviarne a čakal na náhradný odvoz. Bolo to nádherné. Vonku lejak a vždy, keď sa otvorili dvere, do kaviarne vstúpil ďalší príbeh. Ďalší stratený turista, ktorý rezignoval na kolektív a na rodnú hrudu, sa vracal po vlastnej osi. Niektorí bez kabátov, čo si nechali v autobuse, lebo cez deň sa zdalo, že bude fajn, niektorí aj bez peňaženiek a občianok, lebo tie si dali niekomu do tašky a už sa nestretli. Svorne sme nadávali a tešili sme sa, že už sme vlastne doma. Z každého autobusu na hraniciach ktosi vystúpil a pridal sa k nám, strateným. A potom prišli stretnutia. Seniori z Klubu dôchodcov vo Vrábľoch sa aj objímali, ba nezdráhali sa ani slzu vyroniť.

Som presvedčený, že v sobotu sa nakoniec každý stratený Slovák, čo sa vydal do Viedne na Vianočné trhy, vrátil domov. Tí najšťastnejší sa v dave našli už tam, na preplnenom námestí, zvyšok sa postretal na hraničných priechodoch a niektorí až doma, ale nezostal tam nikto. Ono to bolo vlastne krásne, lebo vládla vzájomnosť a ľudia si pomáhali, ako mohli. Že by fakt na Vianoce mali k sebe ľudia bližšie? Nie, to asi nie, len stále platí, že aby sa ľudia mohli nájsť, musia sa najprv stratiť. A na Vianoce sa jednoducho strácajú ľahšie.