Sú deti v odpadkovom koši smiešne?

Pustá nemocničná chodba, večer, už je zhasnuté, pach dezinfekcie sa mieša s pachom smútku. Na konci stojí malé dievčatko, bosé nôžky prešľapujú na studených dlaždiciach, díva sa cez okno do noci presvetlenej splnom, v očiach má múdrosť ľudí, čo zazreli večnosť.

Ten obraz vidí mladý lekár, prvý večer v službe a príde mu to strašne ľúto. Podíde k dievčatku a so všetkou empatiou, ktorej je schopný, sa pýta:

„No moja, čo ty tu tak sama, čo máš na srdiečku?“

„Strojček.“

A ešte mám veľmi rád ten vtip, tiež je starý, o rezni v Rumunsku, ako stojí za rohom a radí krajcu chleba, utekajúcemu pred vyhladovanými detvákmi: „Schovaj sa za mňa, mňa tu nepoznajú.“

Takto sa mi tie vtipy ani nezdajú smiešne, ale viem, že sú. Smial som sa na nich, keď som ich počul prvýkrát a v správnej situácii sa na nich smejem dodnes. A smejú sa im aj ďalší muži a chlapci, a niektoré dievčatá a ženy tiež, ale tých je veľmi málo. Tie situácie poznáme všetci. Besiedka, ľudia sa bavia bez ohľadu na rodové špecifiká – až do momentu, keď sa oni tlemia ďalej a ony alebo nechápavo vrtia hlavou, alebo priamo vyjadrujú nevôľu. Žartuje sa vtedy pravdepodobne o hraničných veciach, o mŕtvych deťoch, o rakovine, sexe s rodičmi, alebo o globálnom otepľovaní a opuchnutých bruškách hladných černoškov, jednoducho o veciach, ktoré by asi nemali byť smiešne, ale nám sú a im nie. Nedovolím si tvrdiť, že ženy nemajú zmysel pre humor, to samozrejme nie, ale nemajú ho bezhraničný. Vždy existujú limity. Pre ne, my ich ignorujeme, lebo sranda nie je osobná, nikdy.

Hranicu, keď sa muži ešte, alebo už dokážu smiať, asi najpresnejšie vystihujú Pelíšky v scéne, ako sa chlapčisko pokúša otráviť plynom v elektrickej trúbe. „Po pravde řečeno, kluk nám pomalu začal vonět,“ skonštatuje otec, keď už je po tragédii a miestnosť sa naplní katarzným smiechom. Tú vetu musel povedať muž, je to mužská veta a mužský humor, v tomto prípade smiešny univerzálne a vôbec nevadí, že ten chlap sa pred tým, v krízovej situácii, keď bolo naozaj čosi treba riešiť, zosypal.

Prišli sme na to v krčme, ako inak, na zásadný rodový rozdiel, na nezmazateľnú disproporciu, pre ktorú existujú a navždy budú existovať ženské svety a mužské svety a texty riešiace rodové strety budú mať vždy zaručenú čítanosť. Ženy nemajú zmysel pre humor. 

Ale to nie je pravda, ani nepoznám ženu, ktorá by nebola vtipná a šarmantne ironická, a predsa sa nedokážeme smiať na rovnakých veciach. Márne som dumal nad tým, prečo, povedzme, práve môj druhý najobľúbenejší film a najlepšia komédia vôbec, Rybka menom Wanda, sa mne zdá nekonečne vtipný a múdry, a manželke nie. Veď odkedy sme spolu, smejeme sa vlastne neustále, a predsa sú tisíce vecí, ktoré mňa rozosmejú, a ju nie.

Konzultoval som tento problém s viacerými kolegami v rode a prišli sme na jednu vec. Je to taká axióma, majú to všetci. Vo fáze navrávania sme sa zahľadeli do nekonečne vtipných partneriek, žartujúcich o všetkom, bez škrupúľ a zábran. Neprekážali žiadne fest dobré morbídne vtipy a aj hlúpe kopance do zadku nás rozosmievali spoločne. Časom sa však čosi zmenilo a rozdiely medzi tým, čo jedna strana považuje za vtipné, a druhá nie, narastali, až sa zastavili kdesi tam, že my stále dokážeme žartovať o hocičom, a naše partnerky a manželky už sa len čudujú. Nie v zlom, láskavo, milujúco, ale aj s nepochopením. A tak sme urobili záver.

Ženy určite majú zmysel pre humor, len ho strácajú vo vzťahoch, šťastných aj nešťastných, alebo s vekom. Stávajú sa manželkami a matkami a všetok svoj zmysel pre humor potrebujú na to, aby to zvládli. Veď bez zmyslu pre humor sa s mužmi ani nedá žiť. Nuž, a to je to tajomstvo: zoči-voči nažívaniu s mužmi už sa nič nezdá také vtipné ako predtým. Ani tie mŕtve deti v odpadkovom koši nie.