Borat, neBorat, všetko jedno

Čo si budeme nahovárať: nosenie dreva do lesa nemá veľký zmysel, ani keby som tam just vláčil krásne hladučké ohobľované dosky. Čo s nimi v lese? Na spálenie ich je škoda, poličky niet kam zavesiť, leda ich tam oprieť o strom a kochať sa na nich pohľadom.

Príliš veľa publicity, príliš málo zmyslu
Najprv sa mi veľmi chcelo, ale teraz ani veľmi nie, film Borat sa už aj tak, bez ohľadu na kvalitu, teší väčšej publicite, než je znesiteľné. Všade je Borat a Ali G a Sacha Baron-Cohen a chvíľkami to vyzerá, že niet človeka, čo by nebol v tejto téme úplne zbehlým insiderom, Baron-Cohenovym fanúšikom do samých začiatkov. Veľký nástup sa tomu filmu podaril, veľa peňazí zarobil, veľa slov sa na jeho adresu vyplytvalo, mnohým ľudom sa páči, aj laikom, aj kritikom, a samozrejme, čoraz hlasnejšie dávajú o sebe vedieť aj Boratovi oponenti, ľudia, ktorým sa film jednoducho nepáčil, alebo páčil, a nepriznajú to, lebo sa potrebujú vyčleniť z davu, potvrdiť svoju individualitu a názorovo sa vymedziť. Kto na Borata ešte nemá názor, do radu, určite sa nejaký ujde, na sklade je viac tých , že dobre, že hej, ale aj také, že zle, že nie, ešte sú. Má zmysel prilievať vodku do ohňa? Čo keby sme si namiesto toho recitovali?

Vchádzam do miestnosti, klaniam sa, recitujem:

Pablo Neruda: Chcem vedieť... prebásnil Milan Richter

Chcem vedieť, či sa dáte na to,
že spolu nepôjdeme, že slova nepovieme
chcem vedieť, či nakoniec dosiahneme
odlúčenosť, stratu spojenia: konečne
vyjsť s hocikým von a vidieť čistý vzduch,
pásikavé svetlo každodenného mora,
alebo dajakú pozemskú vec
a nemusieť konečne nič brať a dávať,
nechodiť na trh s tovarom,
ako to robievali kolonizátori,
ktorí za ticho vymieňali haraburdie.
Tu na ruku ti platím za mlčanie.
Dohodnuté: Dám ti svoje ticho
pod jednou podmienkou: že si nerozumieme.  

Kto ďalší? Nikto? No ..., počkáme.

Kto je vlastne Ali G, kto Borat a načo to potrebujeme vedieť?
O Sachovi Baron-Cohenovi vlastne neviem nič. Poznám len Aliho G., nie mystifikačného moderátora, ale vodiča limuzíny z Madonninho klipu Music. Potom som videl ten film – Ali G Indahouse, a veľmi som si ho obľúbil, kúpil som si ho na DVD a z času na čas si ho pozriem, lebo sa mi zdá smiešny. Ironizuje hip-hoperský mestský folklór a rozosmejú ma i sexisticko-naivno-dadaistické prvky, napríklad ako Alimu rozstrelia nohavice pod kolenom a jemu cez tú dieru vylezie špička penisu. Smejem sa na tom vždy, nepotrebujem to riešiť.

Borata som videl po prvýkrát v tom filme, na párty, kde to vyzerá, že britský premiér pretiahol jedného z dvojice znesvárených afrických štátnikov. No a potom prišiel samostatný film Borat, na počítači, vo veľmi zlej kvalite a znova som sa bavil výborne a začal sa tešiť, keď film uvidím v kine. Stalo sa a film sa mi znova veľmi páčil, veľmi som sa smial, len ma mrzela tá pachuť vo vedomí, všetky tie články, čo som začal čítať a nedočítal, a viac tie, čo som začal čítať a dočítal, lebo z Borata sa cez ich prizmu stal ďalší zmechanizovaný popkultúrny produkt, čo mi nevadí, vadí mi prvoplánovosť a povrchnosť tých textov, všetky sa snažia byť odťažité, akože nezaujaté, prípadne priamo objektivizujúce a všetky čosi potrebujú riešiť, všetky chcú zaujať stanovisko, ponúknuť riešenie, jednoducho odpovedať na otázky, ktoré si žiadny divák nekladie, a ak áno, tak inak, subtílnejšie a odpovedá si na ne sám pre seba.

Už ani slovo o Boratovi!
Prestal som si o Boratovi čítať príliš neskoro na to, aby som mal chuť vypotiť ďalší podobný text, na druhej strane, potreba podeliť sa s mojím videním Borata zostala. Ale má zmysel deliť sa, keď inde sa rozdáva, len taký fukot? Ťažko písať o filme a ignorovať kontext a ten Boratov sa každou hodinou stáva bohatším. Ale musím, už len preto, že chcem zakričať, že hovoriť o Boratovi ako o komediálnej revolúcii, ktorej prevratnosť už bola porovnávaná aj s Chaplinovou Modernou dobou, je z tohto miesta nehorázna hlúposť! A väčšina toho ostatného, čo sa o Boratovi napísalo, tiež. Alebo nie, oni majú pravdu a ja sa budem mýliť. Každopádne, mal by som dať k dobru pár múdrostí. Alebo nie? Neskúsime ešte tie básničky?

Klaniam sa, recitujem:

Giacomo Leopardi: Nekonečno. Prebásnil Gustáv Hupka

Ten pustý vŕšok prirástol mi k srdcu
i toto husté krovie, čo mi bráni
uvidieť dotyk neba s horu v diaľke.
Tu sedím, nerušene z ticha siete spriadam,
za kríkmi vôkol nekonečný priestor;
najhlbšiu večnosť v tomto mieste cítim,
div že mi z hrudi srdce nevyskočí.
Keď potom vietor začne čechrať trávu,
na strunách kríkov brnká melódiu,
zrovnávam šelest vetra s večným tichom
s myšlienkou, čo je búrlivá a hlučná
a cítim v krvi mŕtve chvíle času
i jeho živé bezrozmerné prúdy;
do hlbín ponára sa myseľ moja,
dobre je zhynúť v týchto vlnách mora.

A teraz vy, do fóra, no tak, aspoň jednu báseň, nie veršovanku, poriadnu poéziu.

Žiadna realita, len fikcia
Ak by som písal úplne prvý text o Boratovi, asi by som sa všetkým tým PR klišé nevyhol, ale verím, že by som šiel po príbehu. Začal by som takto. Pseudodokumentárna guerillová road movie o zamilovanom exotickom reportérovi na ceste za Pamelou Andersonovou by bez intertextuálneho ukotvenia v hollywoodskom obraze sveta nedávala zmysel. Celovečerný film by nevznikol, lebo by nebolo možné naplniť ho zmysluplným obsahom. Sama jeho zápletka totiž nie je postavená na ponúkanej konfrontácii umelej reality (fikcie, ak chcete) s realitou ontologickou, ale na hre, ktorá miešaním reality a fikcie vytvára čosi celkom nové, metafikciu, do ktorej môžeme vstúpiť len vyzbrojení návodom na použitie. Borat nie je Jackass, Sacha-Cohen nie je Knoxwille. Nerealizuje absurdnosť, absurdizuje realitu. Kľúčovým, ako v prípade každého popkultúrneho artefaktu, je recepčný kód obsiahnutý v divákovom vedomí už vopred, teda ešte pred priamou konfrontáciou s popkultúrnym artefaktom. Nikto, opakujem, nikto sa na Borata nedíva bez toho, aby nevedel, že sa díva na komédiu, v ktorej sa mieša akože s naozaj. Cohen nepredstiera, že je niekto iný, ale hrá v dramatickom zmysle slova postavu, ktorej fiktívny príbeh sa zhodou okolností odohráva v realite. Cohen dominuje, on je mierou vecí vo filme, takže si z našej reality vytvára kulisy a z postáv, ktoré sú akože reálne, robí hercov. Je to forma, ktorú síce nevynašiel (Living Theatre sem neťahajme, až takí partneri v úvahách si nie sme), ale dokáže ju výborne využiť. Keby nedokázal, fiktívny Kazachstan by si nikto v úvahách o tom filme nezamieňal a nestotožňoval s reálnym Kazachstanom, a nikomu by ani nenapadli hlúposti o tom, ako Borat nastavuje zrkadlo súčasnej Amerike, či ako ju nebodaj kritizuje. Je to vlastne to isté, len v zelenom, ako keď Jan Tříska hrá na Bratislavskom hrade kráľa Leara, a svojím hereckým výkonom ten hrad premení. Fyzické herectvo v kulisách Ameriky, akurát, že Amerika hrá samu seba, na rozdiel od rumunskej dediny, čo hrá Boratovo rodné mesto. Nie je to však tá istá Amerika, je to fikcia vytvorená Boratovou prítomnosťou. Sedliak v meste premenil to mesto, nie mesto premenilo sedliaka. Divák v kine to vidí a smeje sa presne na tom, čomu sa potrebuje smiať, lebo inak sa s tým nedokáže vyrovnať. Že sa mi Amerika po Boratovi zdá krajinou ešte zasľúbenejšou? Áno, hoci viem, že som sa díval na fikciu, v ktorej sa ľudia tak veľmi snažia vyjsť v ústrety tým druhým, že sú ochotní zaprieť samých seba. Hodnoty bývajú s

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [47]