Hurá, pozitívna diskriminácia!

Tak, prosím pekne, Slovensku vraj chýba pozitívna diskriminácia, tvrdí nejaká Rada Európy. A teda že ak si to nechceme s touto Radou rozhádzať, mali by sme rýchlo zaviesť kvóty na povinný počet menšín a nebielofarebných ľudí v štátnych inštitúciách. Toto som sa dočítal v tlačovej správe. Až doteraz som si myslel, že takéto správy sú len nejakým populárnym mestským mýtom, čo si hovoria podnapití ľudia medzi sebou, že aj oni majú kamaráta, čo už počul o krajine, kde za všeobecného posmechu okolia také zaviedli a ono je to pritom asi realita. Minimálne je to reálne ako tá Rada Európy, ale neskúšal som dávať do Google, či to náhodou nie je vymyslená organizácia, lebo sa bojím, že by mi Google potvrdil jej pravosť a nebodaj by ešte vyňuchal rozpočet, s ktorým hospodári.

Príval šťavnatých euro-vulgarizmov sa mi začal hrnúť do gágora, ale skôr, ako som ho vypustil smerom k bruselským pandravám, došlo mi, že celá navrhovaná pozitívna diskriminácia vlastne nie je až taká perverznosť, ako by mohlo spojenie slov „pozitívna“ a „diskriminácia“ naznačovať. Keď si vezmem napríklad seba, mohlo by mi jej zavedenie otvoriť netušené možnosti. Veď je toľko vecí, na ktoré vôbec nemám predpoklady, a pritom by som ich strašne rád robil. A k nejakej dobrej menšine sa už len prihlásim. Ak bude treba, aj pred Lacom Ďurkovičom odprisahám, že i keď na prvý pohľad biely, hlboko v duši som Róm, naozajstné dieťa vetra, navyše homosexuál, a moja stredoslovenská slovenčina je v skutočnosti len dôsledkom mnohých rokov, keď som v pote a krvi zabúdal na rodnú maďarčinu.

Jedného sladkého doobedia prejdem vrátnicou Slovenskej televízie, ukloním sa pozitívne zdiskriminovaným vrátnikom (Rómovi, homosexuálnemu Indiánovi, dvom bangladéšskym prisťahovalcom a nadpriemerne ambicióznemu šimpanzovi Bonobo) v uniformách a pôjdem priamo za riaditeľom. Požiadam o miesto moderátora a vlastnú talkshow každý piatok od 20:40 do 22:00. On možno namietne, že sa vôbec nehodím pred kameru, prehĺtam slabiky, hovorím prirýchlo a občas sa zajakávam, ale kvóta nepustí. Na každých 5 normálnych moderátorov Rada Európy predpisuje štátnej televízii jedného slabomyseľného a jedného škaredého s problémom pozerať sa do kamery, čo je presne môj prípad. Riaditeľovi padne kameň zo srdca, pretože aj keď kvótu na slabomyseľného vďaka striedavému angažovaniu Rozborila a Bruchalu plní vcelku hravo, škaredého s problémom pozerať sa do kamery nemohol nájsť už pol roka, vlastne odvtedy, čo Štefan Hríb odišiel do kláštora medzi klarisky. Miesto bude moje, Rade Európy pošlem ďakovný telegram a poprosím o zváženie zavedenia ďalších kvót, pretože je krajne nespravodlivé a nehumánne, aby v 21. storočí niekoho nevzali na VŠ len preto, že nemá strednú školu, akoby to bola jeho chyba že nočný zber farebných kovov nebolo Ministerstvo školstva dodnes schopné uznať za maturitný predmet.

Televízia, samozrejme, nebude jedinou inštitúciou, kde budem mať dvere otvorené. Spolu so mnou sa zrazu presadí kopa ďalších nešťastníkov, ktorým osud v spolupráci s nezdravými predsudkami zakorenenými hlboko v tejto netolerantnej, fašistickej a Európy nehodnej spoločnosti doteraz nedali najmenšiu šancu na realizáciu. Opustíme svoje nudné manažérske, účtovnícke, učiteľské, lekárske, úradnícke a ďalšie posty, aby na ne naši zamestnávatelia naprijímali predpísaný koktail zložený z príslušníkov tých najfajnovejších menšín. Budeme žiť v krajšom, pozitívne diskriminovanom svete, budeme sa tešiť, že všetci majú úplne, ale že úúúúúúplne rovnaké šance, nezávisle od niečoho takého povrchného a pofidérneho ako schopnosti jednotlivca. Akurát tá televízia bude ešte viac na hovno ako teraz.