Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Norbert Moravanský | 16.11.2006 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Outlooky plné Madisonských mostov

Blank

Dnes som chvíľu čakal na vybavenie auta v servise. Na stole boli noviny. Stará kultúrna príloha. Článok hovoril o tom, že nikto zo súčasníkov zatiaľ nemyslí na to, že naše e-mailové kontá s dlhoročnou poštou sa po našej smrti len tak niekde pominú a stratia vo vzduchoprázdne, ak, samozrejme, nenecháme niekde niekomu prístupové heslá. Neuvedomil som si, že pracovné aj súkromné mailové kontá môžu byť súčasťou pozostalosti. Nemá zmysel rozoberať výhody a nevýhody elektronickej komunikácie, ale možno stojí za to odpovedať na otázku, či chceme, alebo nechceme, aby niekto, ak my už tu nebudeme, čítal našu niekoľkoročnú poštu. Spomenul som si na Madisonské mosty, na príbehy mužov a žien, aké aj my nosíme niekde v našom vnútri, chcene či nechcene zabetónované našou dnešnou prítomnosťou. Príbehy, ktoré sa stali alebo nestali, ktoré mohli alebo nemohli nadobudnúť reálne rozmery.

Spomenul som si na vlastné slová uväznené v dávno odoslaných mailoch. Na etapy života, keď sme niekoho o niečo žiadali a ponúkali svoje služby, na maily s finančnou poradkyňou o schválení, či neschválení úveru, na správy od šéfa s opravami pracovných dokumentov, na oznámenia o rôznych akciách našich priateľov, o žiadostiach o pomoc, na fotografie, ktoré dávali konkrétnym nickom tváre. Neviem ako vy, ale ja mám v mailboxe svoje roky ako na dlani a môžem v nich listovať a keď si otvorím napríklad mail z roku 2003, mám pocit, že je z dneška, nemá vyblednutý atrament a zažltnutý okraj – ako listy odložené v šuplíku. Jurko Malíček by povedal, že je to chyba v matrixe a že dej v tom starom maili si žije bez nás a my sme teraz len predstava dávnej entity.

Keď som sa vrátil do svojej pracovne a pozrel na večne rozžiarený počítač, mal som intímny pocit domova. Listy v zásuvke stola sa občas dokážu smiať, keď len tak vypadnú na zem pri vyberaní niečoho iného, môžu nám pripomenúť, kedy sme čítali knihu, keď ich nájdeme medzi jej stránkami. Listy však už nežijú, sú akoby zavarené medzi ponožkami, niekde v starých skriniach a škatuliach v garáži, ale tie maily sú živé, stačí ich len poslať a opätovne nájdu svojho adresáta, ako kedysi. Stačí jeden klik a chcený, či nechcený omyl je na svete, jeden pohyb myšou na vyskúšanie priechodnosti starých komunikačných kanálov. Vy, ktorí pravidelne mažete odoslané maily, častejšie meníte zamestnanie, či freemailové kontá, možno teraz celkom presne nechápete moje úvahy. Ja mám však zvláštny pocit, lebo tých niekoľko tisíc mailov nemám už šancu po sebe prečítať a roztriediť. Pritom sú mojím vlastníctvom a mojou súčasťou. A mal by ich po mne čítať niekto iný? Dnes hovorím, že nie, aj keď som k tomuto záveru neprišiel len tak bez protichodných úvah. Myslím, že ani internetové portály by našim príbuzným nemali sprístupniť kódy a heslá k tomu, čo sme na ich stránkach kedysi robili, každodenne nachádzali a strácali. Mali by po nás zostávať len informácie, správy a posolstvá, ktoré sami po sebe zanechať chceme, okrem googlestories, ktoré sú ako posledný súd a fungujú mimo nás. Možno bude raz nejaký software, ktorý tesne pred blížiacim sa odchodom z tohto sveta prehľadá hlbiny našich harddiskov a vyberie z nich informačné nejednoznačnosti, chaotické fragmenty kódu k nášmu životu, aby nás naše deti nemuseli príliš dlho a možno aj zavádzajúco analyzovať. Ja by som to uvítal. Aby aj môj život bol príbeh, len tak dobrý, ako som mu ho vládal dať ja sám.



Norbert Moravanský  viac od autora »
Vaše reakcie [28]
:: Súvisiace reklamné odkazy