Pomaličky, opatrne, hlavne opatrne, aktuálny film režiséra Martina Scorseseho totiž vzbudzuje vášne. Divácke vášne, od nadšenia k zatrateniu a späť, pričom všetci vedia, čo videli, a väčšina si myslí, že aj vie, čo videné vlastne znamenalo. Dúfam, že sa nezhodneme, zdieľané nadšenie smrdí banalitou a naznačuje, že by pokojne mohlo ísť o nejakú precenenú zbedačenú ledačinu – a to v prípade filmu Na druhej strane nechcem. Nie že by mi na tom filme nejako zvlášť záležalo, len si myslím, že je jednoducho hodný nielen diváckej pozornosti, ale možno aj zamyslenia, a čo už by sa mohlo zdať úplné scestné, že je to jeden z najlepších filmov, aké boli o zločine nakrútené. To preto, že je zároveň, ale nezamieňajúc ich, aj o dobre a zle, o morálke a nemorálnosti, o pravde a lži, o plus a mínus, a dal by som sem aj jin a jang, ale nedám, lebo tento východný symbol je o jednote, nie o hlbokom západnom fundamentálnom rozpore medzi tým, čo je jednoducho v metafyzickom zmysle správne a čo nesprávne.
Hongkonská trilógia Volavka (Infernal Affairs/Wu jian dao 1, 2, 3, 2002, 2003, 2003) je dostupná aj v našej distribúcii a hoci sa táto hrdinská patetická krimi dráma o cti predovšetkým teší celkom zaslúžene veľkému rešpektu, nazdávam sa, že jej kvalita je natoľko iná ako kvalita Na druhej strane, že uvažovanie o týchto filmoch v spoločnom kontexte, nedajbože ich porovnávanie, je slepou cestou, ktorá nikam nevedie. Prečo teda vôbec Volavku spomínam? Lebo film Na druhej strane vznikol podľa identického scenára ako Volavka, respektíve tie filmy by formálne mali byť o tom istom, majú veľmi podobný dej, nie obsah, vystavaný na identickej zápletke. Každý však ide svojou cestou, za Volavkou stoja kultúrne a svetonázorové konfiguratívne zdroje budhizmu, taoizmu a konfucianizmu, za Na druhej strane zase stoja tie naše, judaizmus, antika, kresťanstvo. A s vedomím týchto kultúrnych kódov je medzi Volavkou a Na druhej strane taký istý rozdiel, ako je medzi japonským a americkým Kruhom. Tie horory myslím a TEN rozdiel medzi nimi. Komu sa páčil japonský Kruh viac, tomu sa bude viac pozdávať aj Volavka, a komu Kruh americký, tomu Na druhej strane.
O východnom spôsobe myslenia nič neviem, mojou optikou, odtiaľto, zo západu je to spôsob myslenia postavený na základnom kameni ambivalentnej, všetko obsiahnuvšej jednoty. Ten náš, to je rozpor, bifurkácia, dualita, konflikt, stret. Náš model má dva mantinely, takí sme a takto som sa díval na Na druhej strane.
Zápletka je až banálne jednoduchá. Gangstri majú svojho človeka na polícii, teda tí zlí infiltrovali dobro, a polícia má svojho človeka u gangstrov, dobro infiltrovalo zlo. Sledujeme ukážkové status quo, z ktorého vedie jediná cesta, odhalenie, negácia dobra zlom, alebo, naopak, podľa toho, ktorá strana bude mať navrch. Ťahajú pílku, každý chvíľku, riešia morálne dilemy, podozrievajú sa a strieľajú, na jednej strane v súlade so svojím maskovaním, na strane druhej verní svojmu presvedčeniu. Hrajú v tom samí dobrí herci, a hrajú dobre, lebo o nich človek prestane uvažovať cez mená tých hercov a premýšľa o nich cez mená postáv, ktoré hrajú. Alebo hrajú zle, lebo diváka nepresvedčia, ale k tomu nemám čo povedať, lebo mňa presvedčili.
K meritu veci. Ktorýkoľvek z našich morálnych kódexov, desatorom počnúc a olympijským sľubom končiac, vychádza z poznania, že veci sú tak, alebo tak, pričom želateľné je jedno a neželateľné druhé. Nie náhodu začína Platón vôbec prvý teoretický umelý konštrukt ideálnej spoločnosti úvahami o spravodlivosti a nespravodlivosti a prichádza, veľmi vulgárne zovšeobecnené, k tomu, že – merané pragmaticky – osobným prospechom jednotlivca je nespravodlivosť silnejšia a pre spoločné viac-menej blaho, či vlastne len preto, aby spoločnosť mohla fungovať, treba sa sústrediť na ideu spravodlivosti. Z dnešného uhla pohľadu je to síce triviálne zistenie, na jeho platnosti to však nič nemení a funguje to aj bez morálneho presahu, pravidlá jednoducho potrebujeme, nech sú akékoľvek. Kto pravidlá porušuje, zasluhuje si trest. Keď nie tu, tak tam, na druhom svete, po smrti, a ak tu, tak smrťou. Škodnej sa jednoducho treba zbaviť. Čo má však Ústava spoločné so Scorseseho posledným filmom? Všetko, rieši sa v nej ten istý problém. Potreba, nutnosť, nevyhnutnosť spoločnej zastrešujúcej idey, pripadne ideí, ktoré určujú rámec nášho žitia. V Scorseseho filme zlyháva systém, celý je vlastne o tom, že v rámci systému môže dôjsť k fatálnej chybe, keď jedna vadná súčiastka zodpovedá za celé jeho zrútenie. Ak má systém zostať taký, ako bol na počiatku, nemožno ju opraviť, treba sa jej jednoducho zbaviť a nahradiť ju inou.
Prvý film, na ktorý som si po videní Na druhej strane spomenul, boli Zločiny a poklesky Woodyho Allena. Ten film je okrem iného aj o tom, že po zločine jednoducho nemusí nasledovať trest a že vinu si nenesieme so sebou. Hryzie nás a trápi, ale len dočasu. Je vlastne o vadnej súčiastke, ktorú nikto nenahradil a ona časom začala fungovať normálne. Toto riešenie je však pre Scorseseho idealistický príbeh neprijateľné tak, ako by nemalo byť priateľné pre našu predstavu morálky. Preto pokladám Na druhej strane zákona za najlepší film o zločine. Pomenúva totiž veľmi presne to, že zločin už má v sebe obsiahnutý aj trest a vykonávateľ sa vždy nájde. Tu, alebo tam.
Nič z napísaného asi nedáva zmysel, že? Hmmm. Áno. Tu a teraz musím veriť, že to preto, že ste Scorseseho film nevideli. Je to dobrý film, aj v takom tom úplne jednoduchom diváckom zmysle. Stále sa čosi deje, veci, čo sa udejú, dávajú zmysel, je tam zločin a akcia a presvedčivo vykreslené charaktery a filmárčina sa úplne podriaďuje príbehu, takže sa neexperimentuje, len ukazuje. Je tam aj láska, aj happy end, zopár prekvapivých momentov, nechýba atmosféra, je to jednoducho film, čo dve a pol hodinky udrží divákovu pozornosť. Nie rovnako intenzívne po celý čas, ale z kina nikto neodišiel. Stačilo by to, ale nie je to všetko. Všetko to bude až vtedy, ak poviem, že Na druhej strane je pukancový film, ktorý sa nekončí záverečnými titulkami, ale pokračuje v divákovom vedomí o chvíľku dlhšie. Neviem, či ľudia o videnom naozaj premýšľali, ale zdalo sa mi, že hej, a že možno v tom premýšľaní aj narazili na čosi, čo ich trocha znepokojilo. A hneď to nechali tak a vrátili sa do života. Pokojne. Ale narazili na to a znepokojilo ich to, možno fakt len na okamih, ale stalo sa to a preto sa mi ten film veľmi, veľmi, veľmi páčil.
Niečo sa deje. Alebo už som celkom stratil súdnosť a konečne dorástol do kazajky nekritického dívania sa, ktorá zo mňa robí šťastného blbca, alebo sa v Hollywoode čosi hýbe a popkultúra sa aj z mainstreamového uhla pohľadu posúva tam, kde ju chcem vidieť, na miesto tradičných umeleckých druhov. Vždy som sa pokladal za prirodzeného skeptika, o to väčšiemu problému čelím, vyzerá to totiž tak, že ma zrádza vlastný vkus a skepsu nahrádza nekritické nadšenie. Po Návrate Supermana a Miami Vice tretí film v tomto roku, ktorý má reálne šance dostať sa do mojej súkromnej Top 100 najlepších filmov všetkých čias. Ale nedostane sa, je v ňom totiž jedna neprehliadnuteľná obsahová chybička, čo chybička – chyba, barla, somársky most veľký ako Golden Gate. Alebo nie je, ale to sa musím pozrieť znova, doma, v pokoji, scénu po scéne.
A potom, keď si Na druhej strane pozriete a nebudete to chcieť nechať len tak, ani sa k tejto recenzii nevracajte, skúste iné texty, neporovnateľne múdrejšie. Na úvod odporúčam Maje
Juraj Malíček viac od autora »
Vaše reakcie [4]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Obzretie za veľkým filmovým umeleckým dielom
Rum so sódou? To hádam nie!
Neobyčajne vtipná obyčajná komédia
Keď myši začnú jesť príborom, svet už nebude taký ako dnes
Návrat Sonyho a Rica z pekla osemdesiatych rokov