Máme za sebou ďalšiu sezónu udeľovania Nobelových cien. Každoročne sa udeľujú v odbore fyzika, chémia, medicína/fyziológia, literatúra, za mier, a od r. 1968 aj za ekonomiku.
Keď si Štefan Hríb k tejto téme pred dvomi týždňami pozval hostí do svojej relácie Pod lampou, nevyhol sa otázke, či možno v dohľadnom čase očakávať nejakú Nobelovku aj pre zástupcu Slovenska. Prognózy hostí relácie možno označiť ako „diplomaticky skeptické“. Nobelova cena nám zatiaľ nehrozí. Čím to je?
Slabé univerzity a iné slovenské zvláštnosti
V roku 2004 bolo zverejnené hodnotenie univerzít z celého sveta na základe sady merateľných kritérií, ako ho uskutočnili odborníci zo Šanghajskej univerzity. V päťstovke najlepších svetových univerzít sa neocitla nijaká slovenská vysoká škola. Je to tým mrzutejšie, že maďarských, českých či poľských univerzít sa vo výbere umiestnilo z každej krajiny viacero. Pritom nemám dôvod podozrievať expertov zo Šanghaja zo snahy niekomu nadržiavať.
Hodnotenie univerzít je len jedným z ukazovateľov stavu vedy a výskumu u nás. Našli by sa viaceré, a zrejme by nás potešili rovnako málo. Skôr, než sa pokúsim hľadať korene našej biedy a možné východiská, pripomeniem ešte tri výroky, ktoré v rôznych obmenách a z rôznych zdrojov počuť častejšie:
- Slovensko nikdy neurčovalo svetové či aspoň nadnárodné trendy vo vede ani v technike, vždy len dýchavične dobieha svetové trendy.
- Aspoň za komunistov existoval u nás skutočný výskum. Teraz všetko zakapalo, výskumné ústavy takmer zanikli a univerzity živoria.
- Stávame sa krajinou montážnych hál a pásových výrob na zmeny, ľudia s vyššou technickou či prírodovedeckou kvalifikáciou (schopní pracovať vo výskume a vývoji) budú u nás čoskoro úplne zbytoční.
S prvým výrokom súhlasím takmer bezvýhradne, naposledy v dejinách patrila k svetovej špičke Banská akadémia v Banskej Štiavnici v 2. polovici 18. storočia. Bolo to dávno a učili na nej prevažne Nemci.
Výrok číslo dva je sčasti mýtus. Tretí sa týka našej budúcnosti.
Vedecký, aplikovaný a ten pod pozlátkou
Len pre presnosť v pojmoch: bavíme sa o dvoch druhoch vedeckého bádania. Tzv. základný výskum je financovaný z verejných (hlavne štátnych) peňazí, prebieha najmä na univerzitách a jeho výsledky sú tiež verejné (článok v odbornom časopise, referát na konferencii). Naproti tomu aplikovaný výskum obvykle financujú a prevádzkujú firmy, výsledkom výskumu je nový produkt (nový liek, mikročip, vylepšený absorbent do dámskych vložiek, čo len chcete) alebo nový výrobný postup a výsledky bádania sú z pochopiteľných dôvodov utajované – zverejní sa len to, čo je nevyhnutné pre patentovú ochranu. Základný výskum môže vyzerať ako hra prevádzkovaná sama pre seba, lenže aplikovaní výskumníci priebežne čítajú zmienené odborné časopisy a využívajú poznatky akademikov. Nikdy neviete, čo z toho bude použiteľné. Keď Maxwell objavil elektromagnetizmus, na otázku „Na čo to bude dobré?“ odpovedal: „Aký osoh je z novorodenca?“
Na pochopenie súčasnosti si krátko odskočíme do minulosti. Čím bola veda za komunistov? Na jednej strane obrovská mydlová bublina, deklarovaný liek na všetky materiálne problémy spoločnosti. Pozlátka a výkladná skriňa, symbolizujúca našu vyspelosť. Ako to vyzeralo pod pozlátkou?
Aplikovaný výskum za socíka prevádzkovali výskumné ústavy. Zopár starších vzdelancov na ne spomína s nostalgiou i hrdosťou, ľudia od lopaty hovorili skôr o zašívarňach bez praktického osohu. Kto mal pravdu? Vrchnosť si pestovala ústavy ako reprezentačné výkladné skrine, v skutočnosti neočakávala nič zásadne nové ani objavné. Skutočnou úlohou výskumných ústavov bolo kopírovať západné technológie a zavádzať ich u nás do výroby. Pritom v ústavoch pracovalo nemálo schopných ľudí a nadšencov, ktorí z času na čas nejaký originálny produkt či postup aj vymysleli, takpovediac nedopatrením. Dostalo sa im potľapkania po pleci a objav zväčša skončil v šuplíku. Načo vymýšľať niečo nové, keď vo svete už niečo podobné vymysleli a praxou overili? Výnimkou bol, samozrejme, vojenský sektor, kde išlo o náskok pred protivníkom. Nie náhodou je svetovo najznámejším výstupom československého aplikovaného výskumu česká plastická trhavina Semtex, vyvinutá pôvodne pre vojenské účely v čase vietnamskej vojny a dodnes veľmi obľúbená medzi teroristami.
Po tom, čo sme sa údajne stali súčasťou civilizovaného sveta, sa kradnutie technológií stalo z pochopiteľných dôvodov nemožné a výskumné ústavy stratili väčšinu svojho opodstatnenia. Podľa toho dnes aj vyzerajú. Živoria, žijú z prenájmu priestorov či obchodných činností a okrem administratívy v nich takmer nik neostal. Lenže v hre sú aj „slovenské špecifiká“. Novodobí privatizéri, samozrejme, o aplikovaný výskum nemali záujem. Vedeli, že spôsob, akým za Mečiara prišli k majetku, môže byť spochybnený po najbližších voľbách. Zdravý reflex teda kázal rýchlo sa nabaliť. Výskum z podstaty veci prinesie ovocie až po rokoch, nemalo zmysel doň investovať. Takže zatĺkli ďalšiu skobu do rakvy slovenského výskumu, nechali ho ďalej upadať. Ďalšie vlády už na bývalé centrá bádania prakticky nemajú dosah, veď sú sprivatizované, navyše montážne haly prinesú jednorazovo viac pracovných miest, a tým aj voličských hlasov. A tak mnohí bývalí výskumníci spomínajú na zlatý socík, keď bol o ich robotu aspoň nejaký záujem.
Kde vziať kandidáta na Nobelovku?
Kde teda vziať na Slovensku kandidáta na Nobelovu cenu? Za uplynulé storočie sa nositeľmi Nobelovky stávali obvykle vedci pracujúci na elitných svetových univerzitách; v priebehu desaťročí sa však medzi nimi stále častejšie vyskytli aj ľudia z aplikovaného výskumu. Ten u nás dnes prakticky neexistuje. Čo naše vysoké školy, prípadne SAV?
Odhadujem, že ani pred dvadsiatimi rokmi by sa žiadna slovenská univerzita nedostala do prvej svetovej päťstovky – i keď, šance boli o čosi vyššie než dnes. Univerzity boli síce pásové liahne absolventov „pre potreby národného hospodárstva“ a veda sa ocitala v polohe slabo financovanej okrasy, ale isté je, že záujem o štúdium najmä technických smerov bol podstatne vyšší než dnes.
Dnes je Slovensko z nových členských krajín EÚ najchudobnejšie, z beztak malého koláča HDP sa u nás dlhodobo dáva na vysoké školstvo a vedu relatívne najmenšie percento, a do tretice, táto malá suma sa ešte rovnostársky rozdelí medzi pôvodné univerzity a Mečiarove provinčné atrapy, ktoré síce ako univerzity vôbec neobstoja, ale chýba „politická vôľa“ zrušiť ich. Vražedná trojkombinácia faktorov v historickej dobe, keď je bádanie čoraz drahšie a svet nám uteká! Tretí z uvedených faktorov (nové tiež-univerzity) si však dovolím zaradiť medzi zmienené „slovenské špecifiká“. To sme si fakt mohli ušetriť.
Kto sú naši vedci?
Pomohol by univerzitnej vede väčší prílev peňazí? Povedané matematickou rečou, peniaze sú nutná, nie však postačujúca podmienka. Podstatní sú ľudia. Akých ľudí stretnete na dnešných slovenských univerzitách? Je tam zopár plachých introvertov, ktorí tu našli útočisko vo svojom alternatívnom svete a nemajú materiálne a zväčša ani kariérne ambície. Je tam nemálo takých, pre ktorých je univerzita sociálnou inštitúciou; v súkromnom sektore by sa so svojimi schopnosťami či výkonom neuplatnili. Sú ľudia, ktorým ide o pocit vlastnej dôležitosti. Sú tam pragmatici a podnikaví dravci, pre ktorých je miesto na univerzite len základňou pre oveľa výnosnejšie aktivity, než je akési bádanie. A potom, našťastie, je tu zopár skutočných osobností, nadšencov, pre ktorých je najdôležitejšie poznanie ako také a až v druho
Tomáš Dérer viac od autora »
Vaše reakcie [19]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Právo prvej jazdy