V sandáloch za ríšu a ideály

Pri putovaní encyklopédiou filmových žánrov môžete občas natrafiť na mnohé neobvyklé názvy, ako trebárs heroic bloodsheed, blaxploitation alebo tzv. sandalone movies – sandálové filmy. Poslednú menovanú kategóriu poznáte, hoci o tom možno ani neviete. Pomenúva historické snímky zasadené do obdobia existencie Rímskej ríše, alebo narábajúce s biblickými témami. K divákom sa dostávali v niekoľkých vlnách. Začiatky sa viažu ku vzniku kinematografie v Taliansku. Práve tu objavili a spopularizovali historické veľkofilmy ako nový žáner. Najznámejšími takto špecializovanými dielami sú Dobytie Ríma (r. Filoteo Alberini, 1905) a Posledné dni Pompejí (r. Mario Caserini a Eleuterio Rodolfi, 1913). Hoci poznáme sandálové filmy prevažne z ich sofistikovanejšej podoby, aká zostala zachovaná z Hollywoodu 50. – 60. rokov, v najčistejšej podobe sú sandálové filmy síce vysokorozpočtové, ale braky plné polonahých svalnatých hrdinov v tradičnej plátenej obuvi, ktorá dala žánru pomenovanie. Zlaté obdobie zažili sandálové filmy v Hollywoode šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy vznikli klasické veľkofilmy ako Ben Hur (r. William Wyler, 1959), Spartakus (r. Stanley Kubrick, 1960) alebo Kleopatra (r. Darryl F. Zanuck, Rouben Mamoulian, Joseph L. Mankiewicz, 1963).

Sandálové filmy patria ku klasickému obdobiu Hollywoodu napriek tomu, že ich nie je veľa. Sú totiž mimoriadne nákladné na realizáciu, pretože treba postaviť obrovské kulisy, zohnať tisícky štatistov, čo je zároveň aj výzva pre kostymérov, a najmä obsadiť slávne tváre do hlavných úloh. Spartaka stvárnil Kirk Douglas, Bena Hura zase Charlton Heston a Kleopatrou sa do histórie kinematografie zapísala Elizabeth Taylorová. Za úlohu Caesarovej milenky zinkasovala na tie časy neskutočný rovný milión dolárov a rozpočet filmu bol na šesťdesiate roky rovnako astronomický. Vtedajších 44 miliónov je dnes vďaka inflácii takmer osemnásobok tejto sumy, čo by teraz do jednej snímky neinvestovalo ani najväčšie filmové štúdio.

Sandálové filmy sa vďaka svojej nákladnosti a pompéznosti stali v Hollywoode legendárnymi nielen vďaka ich úspechom (napríklad Ben Hur získal 11 Oscarov), ale i pre finančný krach. Máloktorá z týchto snímok vo svojej dobe zarobila veľké peniaze. Preto sa od šesťdesiatych rokov sandálové témy presunuli zväčša do televíznej produkcie. To, samozrejme, znamenalo úbytok rozpočtu, a logicky aj menšiu výpravu, menej hviezd a vôbec všetkého. Zlom nastal v roku 2000, keď sa z nejakého záhadného dôvodu podarilo režisérovi Ridleymu Scottovi nakrútiť pompézneho Gladiátora s Russellom Croweom v hlavnej úlohe. Sandálové filmy dovtedy takmer upadli do zabudnutia a okrem repríz klasických hollywoodskych veľkofilmov vzniklo zväčša len niekoľko kresťanských televíznych projektov, ktoré sa odohrávali v Rímskej ríši. Scott však dostal na svoj film balík a voľnú ruku. Mohol si dovoliť sfilmovať nie celkom kvalitný scenár, čo na druhej strane vyvážil pôsobivou vizuálnou stránkou a skvelými akčnými scénami. Hollywood zavetril peniaze, a tak v relatívne krátkom období vyslal do sveta várku podobných historických filmov, v ktorých prevetral naše dejiny spôsobom jemu vlastným. Kráľ Artuš (r. Antoine Fuqua, 2004), Alexander Veľký (r. Oliver Stone, 2004) či Trója (r. Wolfgang Petersen, 2004) sa však, až na posledný menovaný film, neohriali pod komerčným slnkom. Sandálové filmy sa teda opäť pripravujú na zimný spánok a nebyť na budúci rok chystanej adaptácie komiksu 300 (r. Zack Snyder), bolo by to definitívne na bode mrazu.

V našej ponuke filmov na stiahnutie je okrem animovanej verzieBena Hura a Alexandra (r. Oliver Stone, 2004) jeden z najtypickejších príkladov sandáloviek –Pád ríše rímskej. Snímka z roku 1964 je rozsiahly trojhodinový epos, ktorý sa zameriava na posledné obdobie slávneho Ríma. Blížiaci sa koniec cisára Marca Aurelia (Alec Guinness) totiž predznamenáva aj pád samotnej ríše. Keď ju nedokázali poraziť nepriatelia, Germáni a Peržania zvonku, špinavú prácu za nich vykonal vnútorný rozpor. Po otrávení vladára sa moci ujme jeho syn Commodus (Christopher Plummer), namiesto cisárovho blízkeho priateľa a nasledovníka Lívia (Stephen Boyd). Obaja sa stanú rivalmi a napokon utopia Rím v krvi.

Pravdupovediac, samotného pádu ríše sa v snímke nedočkáme. Nie je to však na škodu, keďže udalosti, ktoré koncu impéria predchádzali, majú dostatočnú silu na utiahnutie veľkého eposu. Práve príbeh je určitou satisfakciou za absenciu akčných scén. Nie že by vo filme neboli, ale je ich menej než vo vlne sandálových filmov nakrútených po roku 2000. Sú tiež snímané úplne inak, „nemoderne“. Zatiaľ čo v súčasnosti kamera zvyčajne divo poletuje ponad zápasiacich a odvážne sa ponára do bojovej vravy, v Páde ríše rímskej len s odstupom sleduje dianie. To by dnes nebolo mysliteľné, rovnako aj niekoľkominútová scéna, v ktorej pred cisárom defilujú vodcovia jednotlivých zjednotených kmeňov. Tradičný spôsob nakrúcania sa odzrkadľuje i v samotnej výprave. Pompézne kulisy a v davových záberoch sa objavujú stovky, ba až tisícky komparzistov. Žiadne počítačové efekty, ani finty s prelínaním záberov. Rovnako uchvacujúce sú kostýmy. Napríklad v spomínanej scéne vojenskej prehliadky má každý z vojenských vodcov odlišne riešenú uniformu a jeho suita má na odeve podobné poznávacie znaky.

Snímka sa v čase svojho vzniku stala učebnicovým príkladom komerčného neúspechu. Pre nás je podstatnejší fakt, že síce cituje iné filmy, napríklad scény pretekov vozov z Bena Hura, sama sa stala vzorom. Pokiaľ máte radi Scottovho Gladiátora a chcete vedieť, odkiaľ odpozeral úvodnú scénu boja s Germánmi, Pád ríše rímskej by vás mohol zaujať. Je menej akčný, ale má kompaktnejší scenár. Jediným rušivým prvkom je hudba, ktorá je síce masívne orchestrálna a hollywoodska, ale v tomto kontexte občas pôsobí rušivo. Celkovo je však snímka príjemnou spomienkou na obdobie, v ktorom Hollywood produkoval filmy hodné zápisu do histórie. A to nielen klasických zástupcov sandálovej tvorby, ale kvalitné výpravné veľkofilmy. Naša snímka disponuje dodnes neprekonaným Rímskym fórom, ktoré má neuveriteľných 400 a výšku cez 220 metrov. Aj ďalšie kulisy sú masívne, čo by teraz už žiadne štúdio nepovolilo bez asistencie počítačov. Klasika však iným spôsobom vzniknúť nemohla.

Pád ríše rímskej, The Fall of the Roman Empire. USA, 1964, 173 min.

Réžia: Anthony Mann
Scenár: Ben Barzman, Basilio Franchina a Philip Yordan
Kamera: Robert Krasker
Hudba: Dimitri Tiomkin
Hrajú: Alec Guinness – Marcus Aurelius, Christopher Plummer – Commodus, Sophia Lorenová – Lucilla, Stephen Boyd – Lívius, Omar Sharif – Sohamus