Žijeme, ako sa nám páči. To v tom najlepšom prípade. Väčšina z nás žije preto, aby bolo lepšie – iní zas žili lepšie a teraz si len zvykajú na staničný bufet. Či už prerežeme ľudský svet zhora nadol, sprava doľava, alebo naopak, či už ho preložíme akoukoľvek filozofickou rovinou, isté je, že zomierame, a to nie vždy prirodzene. O takejto smrti píšeme príbehy, rozprávame si na ulici, natáčame filmy, ukazujeme si po kanceláriách novinové stránky a zakrývame rukou oči svojim deťom, ktoré chrúmu čokoládu pred hlavnými správami. Krv, obete, miesta činu, húkanie majákov, prevrátené autá a diery v stenách po guľkách nás jednoducho spontánne priťahujú. Impulzívne tieto správy hltáme a až potom sa strasieme a bojíme sa, no len ťažko sa dokážeme poučiť. Asi je to tak zariadené a má to tak byť.
Okrem policajných vyšetrovateľov, hasičov, svedkov udalostí, fotoaparátu, či kamery reportéra a mikrofónov redaktorov bývajú na mieste činu aj súdni lekári. Som jeden z nich. Súdnym lekárom prejdú zmyslami, rukami a nakoniec mozgom stovky prípadov úmrtí ročne. Nie, obyčajne nemáme motýliky pod krkom ako v Komisárovi Rexovi, nefajčíme obligátne fajky, nejeme kuracie stehná pri pitve a väčšinou ani nie sme alkoholici a psychopati. Tiež len žijeme svoj bežný život. V práci za počítačom skladáme mozaiky jednotlivých ľudských príbehov o výreze z krátkeho intervalu života pred smrťou a hlavne o smrti samotnej. Moja priateľka mi raz povedala, že už chápe, prečo mám tak veľmi rád retrospektívny dej filmov. Celý profesionálny život súdneho lekára je totiž skutočne o videní v opačnom slede času. Blízka či vzdialená minulosť je to prostredie, v ktorom sa pohybujeme. A tak si pamätáme veľké množstvo detailov zo smrti, dotýkame sa jej motívov a okolností a asi by sme mali občas prehovoriť nielen v súdnych sieňach.
Horúčka piatkovej noci
V poslednom čase sa na Slovensku odohralo niekoľko dopravných nehôd, pri ktorých zomreli mladí ľudia – pasažieri osobných áut či chodci. Tieto prípady majú niekoľko spoločných rysov. Často, ak nie skoro vždy, určuje priebeh deja hladina alkoholu či inej omamnej látky v krvi.
Končí sa diskotéka v malej obci na severe Slovenska, na ceste prvý sneh tvoriaci huspeninu s pokrájanou cibuľou na povrchu v podobe snehových jazykov. Karol nestačil prezuť letné gumy na jeho staršom Audi 80, ktoré mu predal kamarát, čo odišiel do Nemecka za robotou. Na diskotéku šiel opatrne. Teraz už mu je všetko akosi jedno, zbalil Katku opretú o barový pult, ktorá sa dobre smeje. Po štyroch borovičkách a dvoch pivách ju oslovil a zafungovalo to. Katka práve dala košom mesačnej známosti, ktorej aktér sa opil s kamarátmi a zaspal na stole v kaluži piva. Po polhodine rozhovoru, z ktorého v hip-hopovom rytme počula len to, že Karol je Karol a vonku má auto, ešte odbehla za kamarátkou Zuzanou na toaletu a už si oblieka bundu a díva sa za Karolom, ktorý si len rukavicou odhŕňa predné sklo, keď na bočné už nemal čas. Veď vietor to snáď nejako vyrieši. Kamarátka Zuzana vychádza z dverí, Karol zatrúbi, aby sa obe ponáhľali. Chce zobrať aj Zuzanu, no ona ešte niečo pošepne Katke. Je 03:20 ráno. Zapamätajte si tento moment. Zuzana pôjde do tej istej dediny ako Katka autobusom o štyri desať a určite prežije. Katkinou hlavou preletia dve alternatívy. Nasadnúť ku Karolovi? Veď predsa pil. Alebo sa znovu vracať domov so Zuzanou, ako už toľkokrát a znovu bez chalana? Bleskovo zvažuje a rozhoduje sa. Teší sa na sobotňajšie ráno, že bude počas vysávania esemeskovať so Zuzanou, ako dopadlo borovičkové bozkávanie na prednom sedadle s Karolom.
Audi akceleruje, cez bočné okná nevidno, Karol si profesionálne zapaľuje cigaretu a jednou rukou drží volant. V prvej zákrute za kulturákom mu uchádzajú zadné kolesá. Z rádia hrajú „just a perfect day“. Nie, nie je to letná noc, Karol nie je triezvy, nejde pomaly a nevychutnáva si ubiehajúcu krajinu za krajnicou a Katke sa nelepia na stehná šaty v tropickej noci. Je začiatok decembra, štyri borovičky a dve pivá skulminovali na jeden a pol promile. Karol sa však cíti sviežo, ba priam sebavedome. Vedľa seba má na sedadle nepripútanú Katku, ktorá pridáva hlasitosť rádia, vyberá z malého ruksaku mobil a posiela poslednú esemesku Zuzane, ako sa vyvíja cesta.
Križovatka. Sprava do nej vchádza Avia vedená pánom Stanislavom, ktorý vezie mlieko a čerstvé rožky do štyroch potravín, aby bola sobota sobotou. Karol a jeho Audi nedáva prednosť a Stanova Avia naráža zľava do bočnej strany Audi. Epicentrum nárazu je na strane sediacej Katky. Karol nevidel nič, bočné okno napravo od neho sa nestihlo rozmraziť. Kamarát z Nemecka vedel, prečo predáva auto, kúrenie už aj tak nešlo a po 200 000 najazdených kilometroch bol čas na výmenu. Audi náraz prevráti na ľavý bok, preborený stredný stĺpik na pravej strane spôsobuje vážne poranenie na Katkinej hlave. Avia sa len tak-tak udrží na ceste a cez otvorené zadné dvere sa na ligotavú cestu vysypú voňavé rožky.
Sneží. Karol sa preberá zatlačený pod sedadlom a cez rozbité predné okno sa zakrvavený štverá von. Dvere vpravo vpredu sú deformované a nedajú sa otvoriť. Kričí na Katku, neodpovedá, jej kožená bunda má na pravom pleci trhlinu, ruka je iste zlomená. Katka krváca z pravého ucha. V ruke zviera mobil.
Na križovatke stojí z rovnakého smeru prichádzajúci autobus so Zuzanou, ktorá sa usmieva na urasteného futbalistu, ktorý si ide prvým autobusom do mesta kúpiť lyže. Zuzana ešte nevie, že je rada, že nenasadla a prežila. Katka po troch minútach po nehode zomiera na opuch mozgu v dôsledku zlomeniny lebečnej klenby a spodiny. Karol sedí v snehu, triezvie a nevie, čo sa vlastne stalo. Nikto nič nevie.
Z vedľajšieho domu vychádza štyridsiatnička vyzerajúca na šesťdesiat, v kabáte oblečenom na nočnej košeli, opiera sa o plot a lakonicky hovorí: „Tu už je to tento mesiac tretia nehoda, veď jazdia ako blázni a najmä tí mladí.“
Ako nezomrieť
Ako teda nenasadnúť v nepravú chvíľu do auta k opitému kamarátovi?
1. Rád by som napísal, že jednoducho nenasadnúť. Áno, iste, nenasadnúť je správna odpoveď, ale chcem ešte povedať niečo viac. Okolnosti skorých ranných hodín, malé dedinské zábavy a opití vodiči sa jednoducho priťahujú, ale aj okázalé podnikové večierky vo veľkomeste s alkoholom a volantom k sebe inklinujú rovnako. Opitý vodič sa dá od auta odstaviť len násilím, inak sa bude domáhať svojej frajeriny a len mávne rukou a určite vyrazí.
2. Kubatúra auta je obyčajne tým vyššia, čím vyššia je koncentrácia alkoholu v krvi vodiča a nepriamo úmerná jeho skúsenostiam a jeho prirodzenej inteligencii. Nie je výnimkou ani vodič bez vodičáka, ktorý večer berie kľúče od auta a ide čo i len kilometer na rodinnom aute na miesto zábavy, lebo to tak predsa má byť.
3. Hladina alkoholu okolo jedného promile sa zvykne prejavovať tým, že sa cítime v dobrej kondícii, psychicky vyrovnaní a povzbudení. Dobrému pozorovateľovi však neuniknú malé detaily, ako napr. tzv. hypermetrické pohyby. Niekto sa napríklad v zápale rozhovoru vedľa vás nahne po cigarety a rukou narazí do vášho pohára. Vy vzápätí odchádzate na toaletu a snažíte sa zachrániť drahú sukňu či košeľu. Za touto situáciou sa skrývajú tajomné hypermetrické pohyby. Intenzita, akou uchopujeme veci v blízkej vzdialenosti, je omnoho väčšia ako obyčajne. Pod vplyvom alkoholu sa nám zdá, že predmety sú akosi ďalej. Vtedy mávame práve v krvi to príjemné jedno promile. Hypermetrické pohyby za volantom môžu teda stáť aj za efektným zvukom pískajúcich gúm v prudkých nájazdoch do zákrut. Okrem toho nám jedno promile umožňuje skalopevne rozumieť veciam, vzťahom, vesmírnemu poriadku a dokonca aj moleku
Norbert Moravanský viac od autora »
Vaše reakcie [22]
Ako prežiť milostnú noc v dome starej mamy
Aké to asi je zabiť samého seba?
O slovenských národných smrtiach
A nebola to vražda...
Milujem ťa až za hrob