Malíková v čínskej reštaurácii a iné nepodstatnosti

Celkom slušná hystéria sa tu rozpútala odvtedy, čo sme sa dozvedeli, že najhoršia zo všetkých povolebných možností je zhodou okolností totožná s ideálnym stavom na presadzovanie programu smerujúceho k poctivej nacionálno-socialistickej spoločnosti.
Jedni v panike pobalené kufre, aby mohli emigrovať, hneď ako nová vláda vydá vyhlášku, že jej náture najviac vyhovuje, ak sa oficiálnym pozdravom v úradnom styku stane staré dobré „Sieg Heil!“ a druhí zasa v infantilnom škodoradostnom nadšení, ako to tým prvým nádherne natreli a ani ich to veľmi nebolelo, stačilo len rôzne druhy i dobre myslenej naivity a obyčajnej ľudskej hlúposti vyškriabať zo všetkých kútov štátu a zrátať do jedného celku.

Áno, okrem dlhoročne fungujúceho takzvaného „prezidentského syndrómu“ máme zasa pár nových dobrých dôvodov, prečo sa hanbiť za svoj pôvod, prečo sa výdatne pohádať s príbuznými, alebo prečo prestať vidieť v prípadnej občianskej vojne až také extrémne riešenie, ale hádam to nebude také horúce. Pozeral som sa dnes na našu mačku Kukučku, ako si spokojne obhrýza margarétky vo váze a potom na mňa hľadí s výrazom, že v Žiline a okolí by s ním vedela nazbierať najmenej 40 percent preferenčných hlasov. Došlo mi, že ona je taká rozkošná nezávisle od toho, kto má práve pichačku na Úrade vlády. Nazrel som o niečo nižšie, do taniera, rajčinová polievka zavoňala naprieč dutinami a som si istý, že by to spravila, aj keby voľby dopadli celkom inak.

Obyčajné radosti života nám ostanú nezávisle od vládneho usporiadania, tak ako s nimi nebol problém za Mečiara alebo za Husáka. Nerád by som, aby to vyznelo nejako pateticky, ale normálni ľudia žijú pre celkom iné veci ako pre politiku. Netvrdím, že to nenaštve alebo nezamrzí, ale po dvoch týždňoch triezveho odstupu musí byť jasné, že ani súčasná vláda nemôže tak zásadne ovplyvniť naše každodenné životy, aby sme si tým museli kaziť toto a v najhoršom prípade ešte aj ďalšie tri letá. Môže sa stať, že dolár bude stáť 40 korún, ale keď stál pred pár rokmi 50, prehrýzli sme sa. Aj tých mafiánov bude zasa asi viac vidieť, a 14. marca sa nebude dať vyjsť na ulicu, ale to všetko tu už bolo. Prežili sme, len sme nepozerali toľko správy, v zahraničí sme sa k domácemu bordelu až tak veľmi nehlásili a celá tá pliaga prehrmela sama od seba. Teraz to navyše vyzerá, že prehrmí oveľa rýchlejšie a ak niekoho naštve, tak len tie naivky, čo to tu celé zasiali, mysliac si, že im zrazu na Úrade práce začnú namiesto pečiatok dávať rovno poukazy na šťastný život.

Tak ako všetky doterajšie časy, aj teraz prídu len také, aké si sami spravíme. Čo už je dobre mierený demarš z nejakého Bruselu, kde aj tak nesedia o nič menší skunkovia ako v každom inom parlamente, alebo hoci pätoraká sadzba DPH a návrat k progresívnemu zdaneniu oproti tomu, ak si človek napríklad nájde frajerku, alebo sa decentne pripije v príjemnom kolektíve? Chcem tým povedať, že to chce troška optimizmu a starať sa najmä o svoje bezprostredné okolie. Nasadiť filter na politické dianie je veľmi jednoduché a aj keby som ešte stokrát videl Malíkovú, ako si v čínskej reštaurácii pýta k ostrokyslej polievke rožky, mňa sa to netýka. Tak ako sa ma to netýkalo, keď som to videl prvýkrát. A to, že to urobí z pozície podpredsedníčky parlamentu, na tom nemôže ničovaté nič zmeniť.

Ďalšie články zo stredy 12. júla 2006
Lukáš Krivošík: Vracia sa do slovenskej politiky stihomam z mandelinky zemiakovej?
Peter Pišťanek: Ničiteľ posteľovej romantiky
Imrich Rešeta ml.: Ramón sa chce zabiť