Sú všetci komunisti hlúpi?

Moja mama pred týždňom volila SMER. Tušil som to vopred, tak ma to ani veľmi neprekvapilo, podobne zlyhala aj pred štyrmi rokmi. Keď som sa jej spýtal prečo, povedala, že aby sa do vlády nedostalo KDH. Nie že by som hocikedy nepodpísal zoznam jej výhrad voči KDH, len akosi nevidím súvis medzi úmyslom uškodiť KDH a z toho vyplývajúcim skutkom voliť SMER. Zdá sa, že ani Fico ho nevidí, takže ak urobí chystanú kléro-socialistickú koalíciu zaručujúcu sociálne výhody všetkým poctivým kresťanom, do ďalších volieb má naisto o jednu vernú voličku menej. Ale nie o tom, že všetko zlé je na niečo dobré, som chcel písať.

Môj otec volil komunistov. Teda asi ich volil, priamo na rovinu to nepovedal a ja som sa v tom nechcel rýpať, ale aj ako neistá domnienka ma to hlboko zasiahlo. Tak ja tu burcujem masy na vytrubovanie Biľakovi a Ševcovi pod oknami a vlastný otec mi v nestráženej chvíli takéto za plentou spraví. Doma sme sa o politike nikdy nebavili, veď prečo aj, keď prichádzam domov na víkend len párkrát za rok a aj to hneď predo mňa postavia tanier, na ktorom sa po celý čas pobytu menia rôzne domáce jedlá. Nebavili sme sa o nej ani po tom, ako sme v sobotu všetci odvolili. Odniesol som si z domu do Bratislavy celkom tichý duševný rozpor.

Na jednej strane som presvedčený, že človek sympatizujúci so slovenskými komunistami to nemá v hlave v poriadku. Podporných argumentov je toľko, že ani nie je treba počuť Ševca a jeho vychvaľovanie bratskej pomoci z roku 1968. Na strane druhej som ešte silnejšie presvedčený o tom, že môj otec je v prvom rade dobrý človek, ktorému som za veľa vďačný. Rozpor hlboký ako karvinský dol Magdaléna je na svete.

Dalo by sa ho možno prekonať, pretože ak by ste poznali môjho otca takých 28 rokov, zistili by ste, že on je človek, o akom už od Rousseaua spriadali všetci tí komunistickí rovnostárski blázni. Je to presne tá extrémne poctivá, dobrosrdečná, altruistická povaha, z akých by sa dal poľahky postaviť štát fungujúci na princípe každému len toľko, koľko práve potrebuje pre svoj život. Keby bolo takých aspoň 80 percent populácie, máme vrcholné štádium komunizmu: ten by robil to, ten zas tamto a všetci dohromady by sme mali dosť. Lenže ľudí ako on je veľmi málo, a tak hádam len to, že práve on si tento fakt z vrodenej skromnosti nejako neuvedomuje, môže ospravedlňovať jeho politické presvedčenie.

Nerád to priznávam, ale aj s tými komunistami to teda nie je také jednoznačné, ako sa zdá. Okrem množstva hajzlíkov, ktorí sa postarali o súčasné zaslúžené zaradenie slova „komunista“ medzi nadávky, sú niekde hlboko medzi nimi schovaní vzácni ľudia, ako je môj otec. Tým pádom sa dostávam k ďalšiemu rozporu. Z jednej strany je veľmi smutné, že takých ľudí je tak málo, z druhej strany som veľmi rád, že ich je v tunajšej populácii len toľko, aby sa po ich dobrých úmysloch Ševc a jeho banda neprešplhali až do parlamentu.

Ďalšie články zo stredy 28. júna 2006
Lukáš Krivošík: Aká koalícia?
Peter Pišťanek: Človek je trvalo sexualizovanou bytosťou
Imrich Rešeta ml.: Let’s Twist Again