Genius loci?

Priznám sa, že k Bratislave som si dlho nevedel nájsť vzťah. Narodil som sa tam, na jej cintorínoch mám pochovaných viacero generácií predkov, a predsa som voči nej pociťoval dosť výraznú nechuť. Chodil som tam len pracovať. Z času na čas do dákeho kníhkupectva, sem-tam do kaviarne, stretnúť sa s kýmsi, ale ináč bolo mojou zásadou tráviť v meste čo najmenej voľného času.

Bolo také zvláštne a veľmi dlhé obdobie, keď som sa vyhýbal premýšľaniu nad sebou samým. Bál som sa, k akému záveru by som prišiel, keby som jedného dňa prehnal vlastný život cez svoj analytický a racionálne hodnotiaci strojček, ktorý mi tak dobre slúžil pri iných ľuďoch, prečítaných knihách, vypočutej hudbe a pozretých filmoch. Na cudzie emócie som bol expert. Obklopený hradbou ilúzií o sebe samom, neusiloval som sa prísť na koreň ničomu, čo sa týkalo mňa osobne.

Dnes viem, že moja nechuť voči Bratislave bola dôsledkom trápenia, ktoré som zažíval ako gymnazista na nenávidenej škole, obklopený samými malými vážnymi inžiniermi bez štipky fantázie, schopnými z hlavy vyrátať zložitú algebraickú rovnicu, no netušiacimi, kto to bol Vincent van Gogh alebo Franz Kafka. Každý deň bol za trest. Už nadránom ma bolievalo brucho, potil som sa ako somár v kufri a nevidel som východisko. Utiekal som sa do iných svetov, iných životov. Tam niekde sa narodil spisovateľ, ktorým som kedysi býval. Onedlho som začal blicovať, čo vzápätí vyústilo do napomenutí, trojky zo správania a napokon definitívneho vyhadzovu. Dodnes, keď mám ísť po Vazovovej ulici, zaleje ma studený pot. Zmaturoval som inokedy a inde. Ale to nie je dôležité.

„Mojím mestom“ som ustanovil Prahu, ktorá ma očarila, odkedy som ju roku 1981 prvýkrát navštívil. Tam som upieral svoj nekritický zaľúbený zrak, tam som si našiel obľúbené miesta, obľúbené lokály a obľúbených ľudí, medzi ktorých som mohol kedykoľvek prísť, sadnúť si tam a byť medzi svojimi. Bol som vítaný hosť. Veď ma tam mali najmenej raz mesačne.

Prahu som poznal a ovládal oveľa lepšie ako mesto svojich predkov. Svoj postoj „Praha-dobre, Bratislava-zle“ som monotónne deklaroval pri každej príležitosti, až som tým svojmu okoliu liezol na nervy.

Pred dvoma rokmi v lete sa firma, v ktorej už desaťročie pracujem, presťahovala do nových priestorov v biznisovom centre na Plynárenskej ulici. Môj súkromný život bol v tých časoch na sračky, opustila ma priateľka, zmocnila sa ma smrteľná depresia a chodil som na psychoterapiu do súkromného zariadenia na Americkom námestí, a keďže som subjektívne potreboval hrozne veľa pohybu, jedného dňa som sa rozhodol nejsť tam z práce trolejbusom, ale pešo – po Prievozskej, Kvačalovej a Záhradníckej. A práve keď som túto trasu absolvoval prvý raz, narazil som sčista-jasna na miesto, ktoré mi poslúžilo ako kľúč k celému mestu, ktoré je mojím domovom.

Neviem to nijako racionálne vysvetliť, ale keď som pri hoteli Dukla vošiel do Kvačalovej ulice, obklopilo ma nejaké silové pole. Pocítil som tam čosi zvláštne, akýsi prílev veľmi príjemnej energie, akú som dovtedy nezažil. Akoby sa mi v jednej chvíli naštartovali všetky zmysly. Akoby som si sňal z hlavy hrubú kuklu a môj zrak, sluch, čuch i hmat (ak sa tak dá nazvať to, že som na tvári začal cítiť vánok rozfukujúci jesenné lístie) začali fungovať na plný výkon. Čosi sa prihodilo a bolo to nesmierne príjemné – bytostne som v tej chvíli pocítil, že nie som osamelý mravec mimo mraveniska, ale že som súčasťou čohosi veľkého, nevýslovného. A zakúsil som dovtedy nepoznané pocity: radosť z bytia a nekonečnú zvedavosť na to, čo ma čaká za rohom: obrazne i doslovne. Čosi z toho pocitu už vo mne ostalo natrvalo. Bol to okamih, keď sa moja ťažká depresia dala na ústup. Ten deň si budem pamätať navždy.

Keď som si tadiaľ skracoval cestu v ďalších dňoch, zaujímalo ma, pokiaľ siaha to zvláštne energetické pole, ktoré sa ma tak zmocnilo na Kvačalke. Prechádzal som sa po tých uličkách a vnímal vlastné pocity. A zistil som, že „zónu“ tvorí (s istým presahom smerom k okoliu Justičného paláca a Medickej záhrady) nepravidelný päťuholník vytýčený ulicami Záhradnícka – Miletičova – Prievozská – Mlynské nivy – Karadžičova. Nikde v Bratislave necítim tak silne vyžarovať energiu ako tam.

A tak teraz premýšľam, čím to asi bude. Je to čisto môj subjektívny pocit spôsobený obnovením distribúcie serotonínu po záchvate depresie, alebo je to niečo objektívne, čo zaznamenávajú aj ďalší ľudia obdarení citlivosťou voči veciam, ktoré iní nevnímajú? Nevie niekto?

Ďalšie články z utorka 18. apríla 2006
Maxim E. Matkin:Ja a všetci ďalší muži v jej posteli
Imrich Rešeta ml.: Hollywoodska verzia Superstar bez sexu?
Petra Pappová: Like it or not