Like it or not

Material girl, blond ambition, kráľovná popu a komercie, živý príklad toho, že keď sa chce, tak sa dá (aj keď nie vždy to vyjde). Madonna vstáva z prachu neúspechu svojho posledného albumu American Life a útočí na nás so svojimi Confessions on a dancefloor.

Ako to už v prípade Madonny býva zvykom, nový album je demonštráciou ďalšej etapy jej života bez ohľadu na to, či skutočne nastala, alebo nie. Madonna vie, ako to funguje, je výbornou obchodníčkou a tajomstvom jej úspechu je cieľavedomosť a pracovitosť. Aj preto nič nenecháva na náhodu. Rovnako to bolo aj v tomto prípade. Promo k albumu Confessions on a dancefloor odštartovala o niečo skôr, ako tvrdia oficiálne zdroje. Určite si spomeniete na Madonnin imidž žienky domácej, hádžucej sliepkam zrno v štýlovom kostýmčeku haute couture. Fotografie obleteli svet a Madonna dosiahla opäť to, čo chcela. Znova sa o nej hovorilo. V dobrom i v zlom. Kým nás mediálna smrť nerozdelí.

To však v Madonninom prípade tak skoro nehrozí. Vie, ako dosiahnuť, aby sa o nej hovorilo, a preto s novým albumom vždy prináša aj zmenu imidžu. Po uhladenej Mrs. Ritchie prišla na javisko disco kráľovná v neónovom trikote, dierkovaných pančuškách s vlasovým stylingom ? la Farrah Fawcettová. Aj majster tesár sa raz utne. Imidž Charlieho anjelika po záruke nie je to pravé orechové. Na druhej strane, každý hneď pochopil, že Madonna sa snaží vrátiť do sladkých diskotékových rokov 70. a 80. a znova omladnúť, oživiť atmosféru Horúčky sobotňajšej noci, a tak sa na nás valí snáď jej prvý čisto tanečný album. Je zbytočné hľadať slaďáky, tentoraz je to len disco hudba s prvkami techna. Nepopieram, Madonna vie, čo sa páči, len neviem presne, či je tento spôsob tým pravým. I keď oprášila motívy zo starých dobrých hitov, chýba mi tam tá povestná iskra, ktorá je pre ňu príznačná. Všetko pôsobí trocha silene a aj na Madonnu príliš neprirodzene. Oceňujem občasnú snahu o duchaplnosť textov, ktorá však zostáva len na povrchu a v konečnom dôsledku vyznieva ako klišé.

Pri najlepšej vôli by sa však dala oceniť celková aluzívnosť albumu, keďže každá pieseň nadväzuje na nejakú inú. Nie je to iba známe Gimme! Gimme! Gimme! (... a man after midnight) od ABBY, ktoré už dobre poznáme z prvého singlu Hung Up, ale Madonna si prepožičiava aj piesne od Donny Summersovej, či dokonca od seba samej. Práve to je snáď najzaujímavejšie z celého albumu. Inak sa piesne zlievajú jedna do druhej a pri prvom počutí sa zdá, že na albume nie je dvanásť, ale iba jedna veľmi dlhá disco odrhovačka. Pre tých trpezlivejších môže byť však celkom zábavné hľadať motívy hitov ako Papa Don’t Preach, Into the Groove či Substitute for Love. Tento autoplagiát má byť zrejme akousi spoveďou, confession, pohľadom späť, bodkou za minulosťou. Madonna tvrdí „I’m at the point of no return“, no nie som si istá, či je to dobré, alebo zlé.
Možno práve Confessions on a dancefloor sú rozlúčkou so starou Madonnou. Jedno však zostane nezmenené: túžba šokovať, teraz však už nie sexuálnymi škandálmi, ale čoraz častejším politizovaním a deklarovaním svojej príslušnosti ku kabale. To, či ju prijmeme, je však na nás. Slovami poslednej piesne na albume: Like it or not. Tak sa teda rozhodnite.

Madonna – Confessions on a dancefloor (Warner Bros 2006)

Ďalšie články z utorka 18. apríla 2006
Peter Pišťanek: Genius loci?
Maxim E. Matkin: Ja a všetci ďalší muži v jej posteli
Imrich Rešeta ml.: Hollywoodska verzia Superstar bez sexu?