Ukrižujte si svojho Ježiša!

Zdá sa, že nielen moslimovia nemajú zmysel pre humor a recesiu. V súvislosti s tými nešťastnými karikatúrami odznelo a bolo napísaných veľa komentárov o rozdielnosti kultúr a väčšom zmysle nás, hrdých odchovancov euroatlantickej civilizácie, pre humor. Mám ale pocit, že zmysel pre humor, najmä schopnosť chápať jemnú iróniu a mystifikácie, nemá až tak veľa spoločného s civilizačným zázemím. Skôr by som sa prikláňala k tomu, že to je výrazne individuálna záležitosť, súvisiaca viac s povahou, prirodzenou inteligenciou, sčítanosťou a schopnosťou nadhľadu.

Niekoľko rokov sme sa o tom presviedčali v inZine pri písaní rubriky Mysty, kde i napriek opakovaným upozorneniam, že ide o číry výmysel, nám svojimi reakciami mnoho diskutujúcich čitateľov dokazovalo, že od moslimov páliacich vlajky nemá ďaleko. Ak čitateľ nemá zmysel pre humor a nos na mystifikácie, tak sa v princípe nič nedeje, teda okrem toho, že zbytočne zamoruje diskusné fóra a jeho život musí byť predsa len trochu fádny. Ak však mystifikácie nedokáže rozoznať redaktor magazínu, je to už problém. A ak sa to stane viacerým naraz, tak je to s našou euroatlantickou civilizáciou fakt povážlivé.

Narazila som na to v dvoch časopisoch, ale nerobila som kompletný rešerš, takže netuším, kde všade to ešte prebrali. Ide o biblické príbehy z lega. V Plussedmičke sa objavil obrázok Poslednej večere z lega a k nemu krátky redakčný komentár, že známy výrobca stavebníc sa takýmto spôsobom rozhodol propagovať dejiny a začal kolekciou s výjavmi z Biblie. Na záver bola položená otázku, či týmto voľnomyšlienkárski Dáni nenaštvú ďalších fundamentalistov, tentoraz kresťanských. V Novom čase pre ženy sa objavilo obrázkov viac, napríklad aj Salome s odťatou hlavou Jána Krstiteľa vo vedierku či ukrižovaný Ježiš a ešte pohoršenejší komentár s názvom Silná káva? V ňom redakcia píše, že chápu snahu hračkárskeho priemyslu vzdelávať deti v histórii, ale že si nevedia predstaviť, ako si deti večer pripevňujú na kríž plastového Ježiška, flirtujú s Máriou Magdalénou, či utínajú hlavu Jánovi Krstiteľovi.

Niekoľkokrát som si overila, či to oba časopisy neuverejnili v nejakej mystifikačnej rubrike, ale nie, mysleli to smrteľne vážne. Tak som si pozrela stránku výrobcu a o žiadnej novej sérii s námetmi z Biblie tam nie je ani zmienka. Zagooglila som a rýchlo našla stránku Tehličkového zákona, odkiaľ fotky pochádzajú. Stačilo si prečítať pätku tej stránky, kde je vyslovene uvedené, že s týmto projektom nemá firma Lego nič spoločné a že je to umelecký projekt „reverenda“ Brendana Povella Smitha. Ale aj keby tam takýto disclaimer nebol uvedený, stačilo si preklikať jednotlivé kapitoly „Zákona“ alebo pozrieť značky, ktorými sú označené – nahota, sex, násilie a preklínanie, aby bolo jasné, že toto predsa nikto nemôže myslieť vážne.

Mimochodom, projekt je pravdepodobne dosť úspešný, pretože na Amazone sa dá kúpiť niekoľko častí aj v knižnej verzii a pre istotu je pri nich uvedené, že knihy nie sú veľmi vhodné pre deti.

A mimochodom, toto nie je prvé sporné umelecké použitie lega. Peter Pišťanek mi spomínal, že na akejsi výstave moderného umenia v Poľsku bola škatuľa s legom, z ktorého sa dal postaviť celý koncentračný tábor! Ktovie, či by pri pohľade na postavičky vo väzenskom mundúre a šedivé kocky, z ktorých sa dá vystavať aj plynová komora, vyššie spomenutým redakciám došlo, že aj keď nemajú zmysel pre recesiu a umelecké projekty, mali by mať aspoň zmysel pre overovanie informácií.

A mimochodom do tretice. Ja si na rozdiel od Nového času pre ženy viem veľmi hravo predstaviť celkom normálne dieťa, čo ukrižováva Ježiša a trhá hlavu Jánovi Krstiteľovi. Je to v deťoch. Je to v nás. Ten malý diabol, ktorý nám v detstve umožnil trhať muchám krídla, ktorý nás núti pozerať brutálne horory, navštevovať v hradoch mučiarne a hladomorne a tiež skladať z lega Ježiška či uverejňovať karikatúry Mohameda a čakať, čo to urobí.