Keď zadný vchod je slávnostnou bránou

Mala byť dieťaťom Mesiaca fotografie 2005. Nebola. Mala byť pokrstená v novembri roku 2005. Pokrstili ju vo februári 2006. Mohla byť druhou vlajkovou loďou slovenskej fotografie s Bánovým Iným Slovenskom v minulom roku. Stala sa prvou vlajkovou loďou v roku 2006. Toto všetko sa dá napísať o knihe Bratislava zadným vchodom 1918-2005.

Možno je paradoxné začať rozprávanie o knihe fotografií hodnotením písaného slova na jej začiatku. Napriek tomu je to azda pre tentoraz správne. Pár strán, ktoré napísali Andrej Ďurkovský, Václav Macek a Kornel Főldvári, je ako zrejúce víno. Dobré na začiatku, lepšie v strede a na konci už vyzreté a skvelé. Ďurkovského „hľadanie pravdy v tvári mesta“. Macekovo obzretie sa za 15 rokmi s Mesiacom fotografie a mestom, ktoré sa stalo domovom Stredoeurópskeho domu fotografie. Főldváriho vyznanie o Bratislave, ktoré nesie v srdci každý, pre koho je Bratislava Mestom. Výpoveď o to silnejšia, že Kornel Főldvári nie je rodený Bratislavčan.

Kniha je rozdelená do štyroch častí, podľa rokov na etapy: 1918-1945, 1946-1968, 1969-1989, 1989-2005. Osobitným prológom sú fotografie Eduarda Koziča z rokov 1863 až 1865. Krajinársky ladené snímky sú spomienkou na Bratislavu, keď bola úplne iným mestom ako dnes. Žiadna z etáp priamo nedokumentuje veľké a prelomové udalosti. Samozrejme, ak čitateľ za také nepovažuje napríklad otvorenie obchodného domu Bohuslav Brouk (dnes OD Dunaj) v roku 1938. Viliam Malík hádam ešte aj dnes s úškrnom konštatuje, že za posledných takmer 70 rokov sa nič nezmenilo. Rovnaké tlačenice, rovnaké postrkovanie, rovnaká túžba spotrebiteľa nakúpiť prvý, čo najlacnejšie a čo najviac.

V druhej časti je to, čo ja osobne považujem za najlepšie z tvorby Karola Kállaya. Fotografie zaniknutého podhradia. Osobitne obrázok muža montujúceho (demontujúceho?) nápis Moderna nad vchodom do domu, pred ktorým stojí chlapec v krátkych nohaviciach a z pravej strany všetko dopĺňa konská hlava. Fotografia, ku ktorej sa vždy rád vraciam.
Roky 1946 až 1968 prinášajú stretnutie s autormi z legendárneho Magnum Photos, Reném Burrim a Jozefom Koudelkom. Najväčšie prekvapenie som zažil v podobe Grossmanovho cyklu Prváci, Štrkovec, 1965. Ak bezpečne spoznávate sídlisko svojho detstva, paneláky na Komárnickej ulici a nikdy predtým ste ani netušili, že takýto cyklus existuje, je to šok. Prirodzene, nechýba Bielikovo Šafárikovo námestie, 21.8. 1968. Zaslúžene jedna zo sto najlepších fotografií 20. storočia.
Etapa 1969 – 1989. Fotografie ľudí – či už z ulíc, alebo obyvateľov domov – pôsobia veľmi uzavreto. Presne tak, ako sa žilo v tých rokoch. Skutočne sa však žilo v krčmách, na diskotékach a v bytoch. V exteriéroch sme chodili uzatvorení do seba. A mesto chátralo a chátralo. Presne ako na fotografiách. Vizuálne najzaujímavejší je asi Bartošov cyklus Obchodná ulica (r. 1985). Rovnako ako za socializmu, ešte aj dnes zvláštne panoptikum mesta, ktoré si stále žije vlastným životom. So Stachovým Príbehom jedného výkladu ide o najlepší dokument 80. rokov.
Súčasnosť otvára Paľo Breier fotografiami z Veľkej novembrovej nežnej revolúcie. Z môjho pohľadu nie práve najlepším výberom. Pamätám si na jeho výstavu o Novembri 1989 v Umeleckej besede. Myslím si, že fotografie z likvidácie ostnatých drôtov na slovensko-rakúskej hranici mali väčšiu dynamiku a viac rozprávali o meste ako zahalené sochy Gottwalda a milicionára na Račianskom mýte. Zmena spoločenského režimu, no určite aj 15 rokov fotografického festivalu Mesiac fotografie sa podpísali na väčšej účasti zahraničných fotografov v poslednej časti knihy. Iný pohľad, iné techniky, iná mentalita. Hlavnú úlohu hrá stále Bratislava. Naozaj dobré.

Iba pre zaujímavosť pár údajov. Kniha prináša fotografie 51 autorov. Z nich je sedemnásť cudzincov. A iba desať rodených Bratislavčanov.

Čo môže dať Bratislava zadným vchodom čitateľom z iných miest? Veľmi veľa. Zachytáva vývoj dokumentárnej fotografie. Sociálnu orientáciu v 1. polovici 20. storočia. Filmovú dynamiku typickú najmä pre 60. roky. Až po súčasný nádych ľahkej iracionality typickej pre postmodernu. Samozrejme, že žiadna z týchto kategórií neplatí absolútne. Spoločným menovateľom všetkých obrázkov je poetika. O to príjemnejšia, že autormi sú aj cudzinci. Že sa práve im podarilo objaviť dobre utajené genius loci.

Recenzie sú vždy subjektívne. A recenzent sa môže tisíckrát odvolávať na objektívne parametre. Ak hodnotím Bratislavu zadným vchodom ja, musím napísať, že som sa do tejto knihy zamiloval. Pretože milujem Bratislavu. Úplne iracionálne, hoci objektívne dôvody by som našiel. Myslím však, že to nie je nutné. Stačí moje priznanie.

P.S.: Ťažko v tejto chvíli odhadnúť, akým spôsobom bude kniha distribuovaná do predajnej siete kníhkupectiev. Aktuálne informácie, prípadne kontakt na vydavateľa je možné nájsť na www.fotofo.sk.

Bratislava zadným vchodom 1918-2005
Fotofo, Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava, 2005