Iná kniha Iné Slovensko

Možno sa vydavateľstvo Slovart rozhodlo uviesť na trh knihu slovenského dokumentaristu Andreja Bána Iné Slovensko 1989 – 2005 na začiatku októbra z dôvodu blížiaceho sa Mesiaca fotografie. Ak to tak je, bol to výborný marketingový ťah. Nie je totiž veľa tých, mimo okruhu zanietených fotografov, ktorí vedia, že táto kniha má svojho predchodcu – Iné Slovensko 1989 – 1999. Jej autorom bol Václav Macek a celý názov znel: Andrej Bán – Iné Slovensko (1989-1999). Vydala ju spoločnosť Fotofo a Nadácia Milana Šimečku. Už dávno je jej náklad úplne rozobraný. A dnes je už jasné, že jej reedícia sa realizovať nebude. Čo sa teda zmenilo? V prvom rade letopočet. Mladšia sestra dokumentuje o šesť rokov tvorby viac. Druhá zmena je formát. Z pôvodného 19 x 19 cm (fotografie 10,5 x 15,5 cm) narástla na 30 x 23,5 cm (veľkosť fotografií 39 x 26,5 cm a 26,5 x 17,5 cm). Pôvodný počet reprodukcií 54 sa zvýšil na 116. Všetky zmeny je možné považovať za veľmi pozitívne. Celkovú kvalitu naozaj pozdvihli. Svojím spôsobom však z prvej knihy spravili zberateľskú raritu.

Z prvej knihy sa v jej pokračovaní objavil už len užší výber fotografií. V každom prípade veľmi vydarený. Napriek tomu mi jedna chýba. V pôvodnom vydaní mala číslo 1 a označená bola ako Michalovce, 1991. Je na nej silueta muža s fúrikom, zachytená v priestore dvojkrídlových dverí. Dvere sú skrášlené maľbami pripomínajúcimi Chagallovu tvorbu. Miestnosti za dverami dominujú relatívne malé, ale prenikajúcim svetlom veľmi výrazné okná. Surrealizmus celej scény zdôraznila reťaz kruhových svetiel nad mužovou hlavou. Mám rád tieto nereálne scény reálnych dní. Privítal by som možnosť vychutnať si tento obraz vo veľkom formáte.

Pribudli však fotografie ako Bratislava 2001, Prezentácia počítačovej firmy Microsoft. Zachycuje akéhosi kozmonauta v nafukovacom skafandri v rozhovore s pracovníkom bezpečnostnej služby pred kongresovým centrom Istropolis. Smiešne bláznivá záležitosť. Môže evokovať odkaz na vtipy o dôležitosti vrátnikov. Aj v kontakte s mimozemskými civilizáciami! A samozrejme Krnáčovci! Rodina Slovákov z Kazachstanu, ktorí sa vrátili na Slovensko. Dnes už známi aj z dokumentárneho filmu. Jediná štylizovaná portrétna fotografia v knihe. Ak budete poznať príbeh tejto rodiny, bude mať pre vás aj iné, menej viditeľné posolstvo.

Písať o Bánovej knihe, a nenapísať o jej dvoch prológoch, to sa nedá. Prvý je z pera sociológa a exveľvyslanca Slovenskej republiky v USA, Martina Bútoru. Človeka, ktorý je pre mňa symbolom slušnosti v politickom živote. Hoci po neúspešnej prezidentskej kandidatúre nie je aktívnym politikom. Pár strán, ktoré napísal pre Bánovu knihu, je hrozných. Zdanlivo sa drží témy fotografií, v skutočnosti napísal úvahu na tému Slovensko na konci 20. storočia. Moja rada znie: nečítať, preskočiť!

Druhý prológ, z pera Dušana Mitanu, je literárnejší. A najmä stručnejší. Určite aj presvedčivejší. Aj on interpretuje Bánove fotografie, ako by si nebol istý tým, či ich divák pochopí. Možno sa však len nechal strhnúť autorovými slovami, že ho zaujíma Slovensko, ktoré mizne. To, ktoré sa nevie a možno ani nechce vysporiadať s novou dobou. Neviem, či zdôrazňovanie nášho národného potácania sa je dôležité. Aj Plicka, aj Martinček dokumentovali Slovensko, čo sa stráca. No Slovensko ostalo. Iné, ale predsa. Ak Plicka vytvoril mýtus folklórneho Slovenska, Martinček našiel jeho naturálnu tvár. Verný slovenskému Slovensku ukrytému v dolinách vysokých hôr. Bán prišiel s realitou. Od Tatier k Dunaju, od východu k západu. Slovný komentár si môže dotvoriť každý sám. Hodnotiť môžeme autorovu prácu. Tú hodnotím viac ako na výbornú. Za seba môžem napísať, že sa mi zdá, akoby som z fotografií cítil pohladenie otca. Chápavý dotyk, ktorý má utešiť aj povzbudiť. Je to môj subjektívny pohľad a možno je autorovmu zámeru na hony vzdialený. Dôležité je, že Bánove fotografie dokážu osloviť. Že rozprávajú, vedú dialóg a zanechajú v divákovi viac ako len uspokojenie z peknej fotografie.

Prekvapil ma aj samotný Bán – vetou, ktorú napísal na konci svojej knihy. Môže sa stať, že takúto krajinu nenájdete na žiadnej mape. Asi nie som jediný, kto si spomenie na Šulíkovu Krajinku (krajinka, ktorá nikdy nebola a nikdy nebude). Takmer rovnaké motto. Veľmi podobná filozofia smutno chápanej lásky k domovu. Akoby generácia dnešných štyridsiatnikov hľadala svoju cestu k zaradeniu sa do života, v ktorom sa vystriedali dve protichodné ideológie. Príliš starí, aby zabudli na komunistickú mladosť, príliš mladí, aby sa nezaradili do kapitalistickej súťaže: chyť svoju šancu. Problém skôr sociologický. Za povšimnutie určite stojí. Mimochodom, vetičkou Môže sa stať, že takúto krajinu nenájdete na žiadnej mape. sa začínala prvá kniha Iné Slovensko. Na začiatok sa hodila viac.

Nech je to teda ako chce. Nech Bán dokumentuje miznúce Slovensko. Krajinku, ktorá nebola a nikdy nebude. Nič z toho nezmení skutočnosť, že v podobe knihy Iné Slovensko 1989 – 2005 sa čitateľovi dostáva do rúk veľmi kvalitná fotopublikácia. Vybrať si z nej môže každý. Tí skôr narodení možno pohľad na naše neurčité blúdenie medzi tým, čo bolo a čo prišlo. Mladší azda poučenie z kvalitného fotografického rukopisu domáceho dokumentaristu. Ale ani to nie je dôležité. Vezmite si knihu do rúk a nechajte sa osloviť Bánovými fotografiami.

Andrej Bán: Iné Slovensko 1989 – 2005, vydavateľstvo Slovart, Bratislava 2005

Ľuboš Vodička  viac od autora »
Vaše reakcie [2]