Premárnená šanca na zločin a trest v stredovekej Bratislave

Hádam nebolo pred Vianocami roku 2005 milovníka literatúry o stredoveku, ktorý by si nevšimol nový titul na našom trhu: Prešporský pitaval, zločin a trest v stredovekej Bratislave. Vkusne upravená obálka s čiernym pozadím, so štyrmi obrázkami, z ktorých jeden zachytáva kata stínajúceho hlavu sv. Barbory. Bolo ťažké odolať silnému vábeniu.

Veľmi príjemný pocit z dobrej kúpy umocňujú aj prvé riadky autorovho úvodu. Ako jeden z mála vysvetľuje pôvod slova pitaval. Je to vlastne priezvisko právnika a spisovateľa Françoisa Gayota de Pitaval, ktorý ako prvý vydal knihu súdničiek. Dobrý pocit nenaruší ani zistenie, že prvá kapitola nesie názov Mestské ovzdušie oslobodzuje – korene a vývin našich miest. Zdá sa byť vcelku pochopiteľné, že úvod do histórie stredovekých miest sem patrí. A pochopiteľné sa zdá aj to, že o vývoji Bratislavy sa hovorí len okrajovo. Po pár stranách sa, žiaľ, tento pocit začína rýchlo vytrácať.

Nielen prvá, ale aj druhá kapitola akoby kopírovali už dávno známe knihy ako Dvořákova Zlatá kniha Bratislavy, Špieszova Bratislava v stredoveku, alebo za čias socializmu vydané Dejiny Bratislavy. Na rozdiel od spomenutých kníh, ktoré majú charakter populárno-náučnej literatúry, respektíve historiografickej v prípade Dejín Bratislavy, Vladimír Segeš balansuje vo svojej knihe medzi vlastenecko-opisným slohom a vysokoškolskými skriptami. Kapitolka Veľavravné svedectvo účtov by sa svojím didaktickým výkladom priam excelentne vynímala v učebnici dejín obchodu. Problém je, že občas je výklad v knihe až útrpne presný a inokedy chýba. Napríklad v rozprávaní o Mene v Prešporku (str. 37) sa čitateľ dozvie, že v platobnom styku existovali aj počtové jednotky (funt a libra), ale čo sa pod nimi chápe, sa už nedozvie. Rovnako záhadne vyznievajú vety o bielych a čiernych pekároch na str. 51: Majster mohol zamestnávať najviac dvoch tovarišov a za učňa mohol mať len vlastného syna. Ten sa polovicu učebného obdobia učil za bieleho pekára, keďže medzi obidvoma remeslami bol úzky vzťah (myslí sa medzi bielym – špecialista na pečivo a čiernym pekárom – špecialista na chlieb). Čo však mohol učeň robiť druhú polovicu učebného obdobia, ostáva záhadou. Možno upratoval dom, alebo sa venoval astrológii.
Rozprávanie o remeslách v stredovekých mestách, ktorými sa dokladuje ich spoločenský vývoj, je skutočne obsiahle. Žiaľ, vo svojej obsiahlosti bohaté na podobné perly. Považujem sa za obyčajného pospolitého človeka, no napriek úmornej snahe som nepochopil, čo chcel autor povedať, keď napísal: Slová ševc, švec a šuster sa takmer úplne vytratili z dnešnej slovenčiny, pretrvávajú už len v podobe početných priezvísk. Neraz možno ani ich nositelia nevedia, že ide o synonymá slov obuvník, ktoré by sme však ako priezvisko v súčasnom bratislavskom telefónnom zozname márne hľadali (str. 52). Do telefónneho zoznamu som sa pre istotu nepozrel. Ale nikdy v živote by mi nenapadlo, že keď niekto povie Idem k šustrovi, že ide za ex-prezidentom. Ak sa autor pokúsil týmto spôsobom zľahčiť svoje rozprávanie, bol to zásah ďaleko od terča. Moju zmätenosť zo šírky informácií tváriacich sa ako zaujímavosti v knihe o stredovekej justícii podporilo aj rozprávanie o dláždení prešporských ulíc (str. 61). Ak by to malo niečo spoločné so spoločensko-sociálnymi nepokojmi a ich tvrdým potlačením, asi by som to pochopil. Podľa všetkého táto súvislosť neexistuje.

Priznávam, že po prečítaní prvej tretiny knihy som sa prinútil zabudnúť na názov knihy a snažil som sa ju čítať nezaujato. Za týchto okolností by ma už aj potešila sociálna úvaha o spoločenských vrstvách a strachu v spoločnosti: Stredoveká spoločnosť nepovažovala chudobných za potenciálnych zlodejov či zločincov, tak ako je to vlastne dnes, keď naša (slovenská ani európska) majoritná spoločnosť hľadí s apriórnym dešpektom a podozrievaním napríklad na Rómov či bezdomovcov. Xenofóbny a tým aj podozrievavý postoj sa v stredovekých komunitách pociťoval predovšetkým voči cudzím a neznámym. Napriek znalosti stredovekých reálií pán Segeš asi nepostrehol, že apriórny dešpekt a xenofóbny postoj voči Rómom a bezdomovcom dnes vyplýva z toho, že pre majoritnú spoločnosť ide o „cudzincov“. Od stredoveku sa toho u nás až tak veľa nezmenilo.

Chápanie sociálnych reálií sa môže skutočne líšiť u jednotlivých autorov. To uznávam. Čo však nepochopím, je prehliadanie hmotných reálií, najmä ak ide o stavebno-historické pamiatky. Z kedysi veľkolepého hradbového systému možno dnes vidieť len zrenovovaný západný úsek pozdĺž Staromestskej ulice, fragment múru na Nedbalovej ulici a Michalskú bránu. Nespomenúť si na pekne prezentovaný fragment Rybnej brány na Hviezdoslavovom námestí je takmer trestuhodné. Nahnevať to môže nielen Bratislavčanov, ale aj všetky sponzorské firmy, ktoré sa hrdo pýšia, že prispeli k prezentácii archeologického nálezu. Najmä ak ide stále skôr o výnimočný akt.

Po všetkých nezrovnalostiach a odbočkách, ktoré málo súvisia priamo so stredovekou justíciou, názov druhej kapitoly sľubuje nápravu: V mene práva a spravodlivosti, V spleti paragrafov. Pokiaľ ste čitateľom, pre ktorého právny systém nie je španielskou dedinou, pripravte sa na to, že vaša tepová frekvencia sa bude chvíľami prudko zvyšovať. Pán Segeš úplne ignoruje minimálne také právne dokumenty ako Magna charta libertatum (Veľká listina slobôd anglickej monarchie z roku 1215, prababička dnešných ústavných zákonov), ale aj staroveký Chammurapiho zákonník (cca 1792 až 1750 pr. Kr.), pomerne rozsiahle rímske občianske právo a suverénne tvrdí, že Drvivá väčšina zákonov a zákonných článkov sa venuje súdnictvu, a to konkrétne procesnému postupu v stíhaní a trestnoprávnemu postihu činov ohrozujúcich život a majetok, čiže z dnešného hľadiska vlastne procesnému a trestnému právu. Pre laika ide o nezáživnú vetu, ktorá mu veľa nepovie. Ale právnik sa môže zblázniť. Za takúto formuláciu by vás na práve vyhodili zo školy. Trestné právo sa delí na hmotné – definujú sa v ňom trestné činy a tresty a procesné – určuje sa ním postup pri vyšetrovaní a súdení za spáchaný trestný čin. Celá veta je teda absolútne zmätočná. Nejasnosti v právnej oblasti pokračujú. V Zločine a treste po uhorsky sa dočítate, že skutková podstata zločinu a trestného činu sa nemení. Vcelku vtipné, ale trestný zákon hovorí alebo o trestných činoch, alebo o zločinoch. Ide o identické pomenovanie rovnakého konania.

Po prvýkrát čitateľ môže nadobudnúť presvedčenie, že obsah knihy začne korešpondovať s jej názvom, na str. 77. Začína sa nadpisom Atmosféra a kriminálne prostredie mesta. Pravdou však je, že sa dočíta o krčmách, kúpeľoch a mestskom bordeli. Veľmi sympatické je, že autor dokazuje svoju dôkladnú znalosť archívnych prameňov. Poznámku o preinštalovaní vchodových dverí z mestského špitála na mestský bordel okrem neho ešte nikto nespomenul. Odvoláva sa priamo na účtovný doklad, ktorým mestská radnica vyplatila neznámemu majstrovi nemalú odmenu za tento záslužný čin.

Pokiaľ by sa autor a vydavateľ striktne pridržiavali názvu knihy, jej prvá kapitola by sa začínala na str. 135 (celkový počet strán je 206). Tu sa začínajú „stredoveké súdničky“ kráľovského mesta Prešporka. Poslednej kapitole, okrem do zbláznenia opakovaného odvolávania sa na súdnu knihu Achtbuch, už nie je, našťastie, veľmi čo vytýkať. Kapitola spĺňa všetky očakávania, ktoré prisľúbil názov knihy. Je mimoriadne sympatické, že autor nezostal len pri didaktickom memorovaní archívnych prameňov. V príbehu krvismilstva pekára Gregora z Prešporku šiel ďalej a vypátral, že za zvedenie vlastnej dcéry bol popravený. Je to o to obdivuhodnejšie, že v zápise súdneho konania a prípravy popravy došlo k chybe v letopočtoch.

Úplný záver knihy je zvláštnosť sama osebe. Tabuľka, štatisti

Ľuboš Vodička  viac od autora »