Dvořák po štvrtýkrát, alebo Slováci na obzore dejín

Najnovším pokračovaním Stôp dávnej minulosti sa symbolicky uzatvára jedna etapa Dvořákovej literárnej tvorby. Všetky štyri knihy nového cyklu viac či menej aktualizovali Odkryté dejiny z prelomu 70. a 80. rokov 20. storočia. A to i napriek tomu, že autor znova a znova upozorňoval, že Klenoty sú knižnou podobou populárneho televízneho cyklu. O ktorej časti z histórii Slovenska teraz Pavel Dvořák rozpráva?

Ako sám píše: „O Slovanoch, ktorí prišli a usadili sa na oboch brehoch rieky Moravy, na sever od Dunaja v Dolnom Rakúsku a na Slovensku, v Zadunajsku a azda aj v Potisí. Prišli ako blízki príbuzní, niekoľko stáročí zdieľali spoločný osud, vzdorovali spoločným nepriateľom, žili v spoločnom štáte, no potom ich udalosti rozdelili a oni sa stali Maďarmi, Nemcami, Čechmi (Moravanmi) – a Slovákmi.“ Znie to trochu pateticky, ale samotné rozprávanie také určite nie je.

Hoci autor upozorňuje na mizivé množstvo písomných prameňov o začiatku druhého tisícročia po Kristovi, veľmi často cituje autorov rôznych kroník a análov. Občas až tak intenzívne, že rozprávanie má charakter učebnice dejepisu. Menej hypotetických doplnkov charakteru „aj takto to mohlo byť“, na ktoré si čitateľ zvykol v predchádzajúcich knihách. Je to pochopiteľné. Literatúra faktu poskytuje malý priestor pre fantáziu pri dokresľovaní bielych miest. Menej nadšeného čitateľa pre oblasť histórie našich dejín istá suchopárnosť môže odradiť. Odbornejšie ladená laická verejnosť môže od radosti tlieskať. Skutočne spokojní nakoniec nebudú ani jedni, ani druhí. Užšie zameranie jednotlivých kapitol na vybraný problém zákonite vedie k vynechaniu menej dôležitých detailov z okolia. Ako príklad spomeniem románske kostoly Ponitria. Drážovce, Párovce, Klížske Hradište, Kostoľany pod Tríbečom. Tie v knihe nájdete. Ale Ponitrie je románskymi pamiatkami priamo posiate. Kolíňany, Dolné Trhovište, Krušovce, môjmu srdcu najbližší Sádok (miestna časť Klátovej Novej Vsi) a ďalšie. Priam sa núka myšlienka na vytvorenie tematickej Románskej cesty z juhu na sever Slovenska. Románske pamiatky a poveľkomoravské obdobie patria k sebe na našom území ako deň a noc. Prekvapila ma preto úprimnosť Pavla Dvořáka, s ktorou upozorňuje, že Veľká Morava vznikla násilím a že idylický štát našich predkov nezničili ani Maďari, ani Frankovia. Na zániku sa vo veľkej miere podpísala vnútorná nevraživosť. Naštrbiť povesť postáv, akými sú Pribina, Mojmír a Svätopluk, chce odvahu.

Románsky kostol sv. Michala v Nitre Drážovciach sa dočkal aj rozprávania o cintoríne v jeho okolí. Škoda, že o hroboch, ktoré naznačujú menej obvyklý pohrebný rituál, sa autor zmieňuje len veľmi stručne. Ich výnimočnosť spočíva v prístupe k nebožtíkovi. Spútané ruky a nohy akoby naznačovali snahu zabrániť prípadnému opúšťaniu miesta posledného odpočinku. V televíznom seriáli sa diváci o týchto kuriozitách dozvedeli viac.

Viaceré kapitoly sú doplnené reprodukciami ranostredovekých listín. Mnohé z nich, i napriek tomu, že sú preukázateľne falzifikátmi, stali sa prameňmi našich dejín. Prečo to tak je, Dvořák podrobne vysvetľuje. Mňa tieto reprodukcie veľmi potešili. Páči sa mi ich výtvarné dotvorenie – iluminácie. Osobitné potešenie som z nich mal v rozprávaní o opevnenom kláštore Bzovík. Len na jeho konci zamrzí lakonické konštatovanie: „Až do konca druhej svetovej vojny bola takmer nedotknutá (pevnosť Bzovík), no potom sa čas, spoločenský nezáujem a vandali zapísali na jej premene na ruinu, ktorá ešte vždy čaká na svoju záchranu.“ Žiaľ, toto konštatovanie platí pre desiatky a desiatky slovenských pamiatok. A ako sa zdá, aj tam, kde by sme mohli ešte čo-to uchrániť, radšej ustúpime záujmom veľkých investorov.

Posledná kapitola by mohla byť čerešničkou na torte. Dvořák priam brilantne odkrýva, ako ešte v 20. rokoch 20. storočia vedecké kapacity dokazovali, že Slovensko a Slováci do 17. storočia prakticky neexistovali. Informácie, ktoré by potešili aj sociológov pátrajúcich po koreňoch mizerného slovenského sebauvedomenia. Lenže čerešnička sa utopila v nekonečných citáciách Václava Chaloupeckého, Júliusa Botta, Alexandra Húščavu a iných. Našťastie to platí len pre prvú tretinu. V ostatných častiach sú početné citácie aspoň kratšie a dynamickejšie. Osviežením je spomienka na Marxa a Engelsa v duchu ich protislovanského založenia. Za toto krátke pripomenutie velikánov vedeckého komunizmu v ich skutočnom, ľudskom svetle skladám pánovi Dvořákovi hlbokú poklonu. A ďalšiu poklonu mu skladám za letmú zmienku o kostolíku sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch na Záhorí. Veľkosť objavu vyplývajúceho z výskumu na tomto kostole si Slovensko dodnes neuvedomilo. Ide o jedinú zachovanú pôvodnú veľkomoravskú architektúru. Jedinú stavbu, ktorá sa zachovala v pôvodnej podobe z čias údajných otcov nášho národa. A možno je aj miestom posledného odpočinku sv. Metoda. Ktovie?

Tak ako pri všetkých Dvořákových knihách, aj teraz sa dá povedať, že kniha je nielen rozprávaním o histórii. Pokojne môže byť inšpiráciou pre cesty po Slovensku a súčasne veľmi dobrým turistickým sprievodcom. Ak správne predpokladám, tak niekedy na jeseň, prípadne pred Vianocami 2006, sa dočkáme ďalšieho pokračovania. V ňom by nás mal zaviesť autor do čias vrcholiaceho stredoveku. Uvidíme.

Pavel Dvořák
Stopy dávnej minulosti 4. Slovensko v Uhorskom kráľovstve.
Vydavateľstvo Rak