Rage Against The Coffee Machine

Stojím pred kávomatom a nadávam. Okolo chodia ľudia a tvária sa, že je to celkom normálne. Pred automatom na ôsmom poschodí nadáva niekto asi tak každú polhodinu. Pracujeme v budove, v ktorej zavšivenom mizernom bufete nemajú Boha pri sebe, ak nazývajú svoju riedku žbrndu kávou, a tak automaty víťazia na celej čiare.

Skúšam to do prístroja z pravej strany. Dve rany v krátkom slede, trocha rachotu – a nič z toho. Mašina drží, aj s mojimi ôsmimi korunami, za ktoré si podľa platného cenníka zaslúžim plastový téglik, 4 milimetre pod okraj zaplnený normovaným kapučínom. V podstate som bol okradnutý. Tretíkrát tento mesiac, ale čo narobím? Mám sa hádať s automatom? Chvíľu nad tým zauvažujem. Sme síce rovnako vysokí, ale pokiaľ ide o schopnosť argumentovať, moja skúška z výrokovej logiky, súc podpísaná samotným docentom Gahérom, nemôže obstáť v priamej konfrontácii s jeho stoickým pokojom. Keby to bol človek, nedal by som sa, bojoval by som o svoje právo na tovar už uhradený. Ale je to sekvenčný logický automat. Ako bývalý budúci nádejný automatizér som sa také učil navrhovať. Na rovnakú kombináciu vstupov rovnaký výstup. Vždy, a niet takej emócie, čo by to mohla zmeniť. Aj keby mi tá káva mala hneď zachrániť život, nehovoriac o tom, že som si ju zaslúžil.

Keď si to tak vezmete, automaty boli stvorené, aby nahradili ľudí. Aby u nás na ôsmom nemusela stáť v rohu predavačka, už len preto, že aj tá jedna, ktorú máme v tom bufete na prízemí, je výrazne nadbytočná. Tvorcovia prvých automatov však určite netušili, aký skvelý vedľajší účinok zavádzajú popri úspore ľudských síl do praxe. Automatom nikto neodporuje. Ich rozhodnutia sú definitívne, majú autoritu, že by dalajláma mohol závidieť. Keď kávomat nedá kávu, nedá sa nič robiť, maximálne tak doň kopnúť, ale s tým sa pri výrobe už počítalo. Do obrnených automatov na lístky MHD sa ani kopať neoplatí a keď prídete na úrad a teta úradníčka povie, že niečo nemá v počítači, príďte o mesiac, tak tiež len sklapnete. Dá sa niečo robiť, keď nieto v počítači? Vari ona chudinka môže s počítačom vyjednávať? Vari môže niekto z nás, obyčajných smrteľníkov, vyjednávať s chladným kalkulom strojov, neodchýliteľných z presne predpísanej dráhy?

Nielenže nechceme vyjednávať, veríme strojom ako svojim najbližším. Čoraz viac vecí riešime s nimi a nie s ľuďmi. Zverujeme im svoje záležitosti, od peňazí v bankových počítačoch, až po zoznamku, kde ideálneho partnera za mierny bakšiš vyberá možno ten istý počítač. A to všetko uprostred spoločnosti, ktorá nadovšetko vyzdvihuje ľudské indivíduum a jeho možnosť bojovať za svoju pravdu. Pri pokazenom kávomate môžete nadávať, môžete prepadať zúfalstvu, ale rozhodne nie bojovať o svoju pravdu. Keď všetkých ľudí z predných línií schováme za stroje, nebudeme už ani nikoho iného stretávať. Budeme celé dni rezignovať a dusiť v sebe svoje drobné pravdy a krivdy, ako keď sa kedysi frustrovaní nevoľníci nechali vláčiť svojimi neústupnými pánmi. Až kým si to niekto (alebo niečo) celé nezlízne. Vonku vidíme rozmlátené automaty a pri nich ľudia rozmlátení zle potlačeným hnevom iných ľudí.

Poučenie pre ďalšie generácie? Naučme sa vytrieskať svoje drobné z kávomatu. Možno časom tento zvyk podaktorým zachráni osobnú integritu.