Žije ešte babka Hanáčková?

Nedávno ma okolnosti prinútili presťahovať sa z rodinného domu v pokojnej štvrti do paneláku na priemyselnom predmestí, ktoré sa v ponukách s nehnuteľnosťami zvykne hrdiť prívlastkom „širšie centrum Bratislavy“. Bývanie to nie je zlé, hoci sa, v závislosti od poveternostných podmienok, cez pootvorené okno dnu derie vôňa čokolády alebo saponátov, ktorá sa vlastne pri nedobrovoľnom inhalovaní vôňou ani nazvať nedá. Štvrť je to relatívne tichá a bezpečná a utešujem sa, že kým doteraz som mala z domu výhľad na ponuré činžiaky, zrazu sa z okna pozerám na úhľadné domčeky so záhradkami a neďaleké fabrické zátišia mi, ako milovníčke industriálnej estetiky, tiež neprekážajú. Potiaľto sa dá môj postoj nazvať pohľadom optimistky a podporuje ho vedomie, že byt som si iba prenajala.

Horšie sa mi vysporiadava s faktom, že ráno čo ráno počujem anonymného suseda, ako v kúpeľni hlasno zaodŕha (slušný výraz pre hádajte čo), ako si rodinka podo mnou užíva popoludňajšie kvízy v televízii a cez záchodovú šachtu sa po nedeliach do celého bytu šíri rezňovo-hovädzo-polievkový opar (v tom lepšom prípade), práčkové a mixérové remixy sú na dennom poriadku. O spálňových zvukových kulisách odvedľa radšej pomlčím, hučanie výťahu beriem ako súčasť mojej izby, chodbové výstupy staršieho manželského páru s príšerne uštekaným psom v podstate tiež. Chtiac-nechtiac si musím spomenúť na Richarda Müllera a jeho generačnú výpoveď Po schodoch.

Aby sme sa rozumeli: nie som chránená rastlinka, ktorá od narodenia žila v dome, namiesto ranného odkašliavania susedov počúvala kikiríkanie kohúta a namiesto susedských hádok tichý šuchot metly pri zametaní dvora a šum stromov. Detstvo aj mladosť som prežila v rovnakom, ak nie horšom paneláku, len si po pár rokoch strávených mimo sídliska akosi jasnejšie uvedomujem všetky tie zvuky spojené s neželaným zdieľaním intimity susedského spolunažívania. Myslím na to, najmä keď v novinách čítam o cenách bytov, a nielen v hlavnom meste – hoci je jasné, že tam je kúpna sila najvyššia a odborníci pre najbližších päť rokov predpokladajú neustály rast cien. Byty sa však, našťastie a celkom logicky, čoraz výraznejšie začínajú cenovo rozlišovať nielen podľa lokality, ale aj kvality.

Tak mi napadlo, že v rámci kvality by sa pri bytoch mohol udávať koeficient priepustnosti stien, pričom za dokonalú zvukovú a pachovú izoláciu by sa teda riadne priplácalo. Napríklad medzi dvoma bytmi s rovnakým počtom metrov štvorcových by bol desaťpercentný cenový rozdiel len vďaka tomu, že jeden by mal izolačný koeficient 1,03 (pachy) a 1,38 (hluk) a druhý 2,09 a 1,40. Na svoje by si prišli výrobcovia izolačných materiálov a firmy, ktoré sa zaoberajú odhlučňovaním priestorov či tapacírovaním dverí. Spokojní majitelia bytov by boli dokonale odizolovaní od okolitého sveta a susedia by ich trápili asi ako otravný hmyz za sieťkou na okne. Žili by sme svoje mikropríbehy vo vákuových bublinách príjemne zdokonalených bytov nevediac, čo majú Matuškovci na obed, aké nové cédečko počúva Erik z piateho a či babka Hanáčková z prízemia ešte žije.