Nemeraj a rež!

„Je jedno, ako to bude pokračovať, hlavne musíš spraviť prvý krok,“ povedala mi do telefónu kamarátka, keď som sa jej sťažovala na nedostatok odvahy. „Veď práve – čo ak ten krok bude úplne ľavý?“ „Keď ho nespravíš, ani sa to nedozvieš,“ poučila ma otrávene po ikstý raz a zložila. Ostala som sama s tichou závisťou k tým, ktorým veci zvyknú vychádzať hneď na prvý raz. Jedným očkom šibnú na recept, nakúpia suroviny a ukuchtia večeru, po ktorej si ešte tri dni pozvaní oblizujú prsty. Jeden môj bývalý dokonca ani ten recept nepotreboval. Otvoril chladničku a ak tam mal hoci len maslo, kôpor a koktailové čerešne, dokázal z toho pripraviť vždy skvelé raňajky (dobre, s tými čerešňami preháňam) – nevraviac o tom, že ak po ľubovoľnej surovine siahol prvýkrát, dokonale ju zakomponoval do jedla. Kamarátka, čo žije vo Francúzsku, si zmyslela len tak z pasie natáčať amatérske dokumenty a hneď s prvým vyhrala cenu v súťaži. Môjmu tatkovi sa zachcelo pestovať čili papričky a prvá úroda bola priam ukážková. Suseda sa po štyridsiatke rozhodla písať a už jej uverejnili prvú poviedku. Síce iba v lokálnom plátku, ale na prvýkrát je to hádam úspech. Najmä ak je pravdivé susedkino tvrdenie, že poviedku napísala na jedno posedenie. Známy, čo ma strihá (lebo to raz skúsil a jeho prvá obeť mala najoriginálnejší účes v šírom okolí), sa pustil do navrhovania modelov a šitia a súkromná módna prehliadka, ktorú usporiadal po dokončení prvej kolekcie, mu potvrdila, že by sa tým pokojne uživil.

Stála som tam s mĺkvym mobilom v ruke a rozmýšľala, či sú všetci spomenutí deťmi šťasteny, či platí ošúchané „odvážnemu šťastie praje“, alebo len ja nevidím všetky márne pokusy pred tým pomyselným prvým úspešným. Tak som sa odvážila k svojmu prvému výskumu. Zistila som, že zopár „šťastlivcov“, ktorí sa hrdia prívlastkom majster kulinárskej intuície, pred fingovane prvou úspešnou večerou stihlo vyhodiť nielen zuhoľnatené zvyšky plánovaného jedla, ale i nejaký ten spálený hrniec. Vyšlo na povrch aj to, že úplne prvá zatajovaná obeť známeho nožníc chodila tri týždne v etno turbane a susede z ôsmich periodík odpísali niečo v tom zmysle, že je stratený prípad netalentovanej grafomanky.
Úspešní ľudia majú zjavne odvahu čeliť prvým neúspechom. Niekedy je lepšie dvakrát konať a raz myslieť, prípadne nemyslieť vôbec a spraviť ten prvý krok – napísať prvý riadok, urobiť prvý strih, otvoriť ústa a povedať to, či zasadiť prvú rastlinu.

Zdá sa, že najviac ide o to, ako sa vieme predať, alebo presnejšie – aký obraz o sebe dokážeme vytvoriť. Kurt Vonnegut napísal: „Sme to, čo predstierame, že sme. Preto si dajme záležať na tom, čo budeme predstierať." Oplatí sa, ja som naletela všetkým. Aspoň na prvý pohľad. Prvý dojem je však najdôležitejší, či nie?