Stratená v Pelevinovom labyrinte špekulácií

V roku 2005 vznikol na podnet redaktora Jemieho Bynga projekt Mýty. Britské nakladateľstvo Canonagete, ktoré projekt zastrešilo, oslovilo niekoľkých významných svetových spisovateľov, aby zo súčasného pohľadu autorsky prerozprávali niektoré zo starých mýtov. Motivovaní mottom projektu „chceme ten príbeh rozprávať znova“ ponuku prijali Chinua Achebe, Margaret Atwoodová, Karen Amstrongová, As Byattová, David Grossman, Milton Hatoum, Viktor Pelevin, Dona Tarttová, Su Tong a Jeanette Wintersonová.

Teoretickým vstupom k celej edícii sú Dejiny mýtov od Karen Amstrongovej. Ďalší autori si vybrali po jednom mýte a predstavujú nám známe príbehy v úplne novej podobe, tak, ako im rozumejú oni sami, tak, ako ich prežívajú ľudia v súčasnosti.
Viktor Pelevin siahol po starogréckom mýte o Tézeovi a Minotaurovi a namiesto osnovy nahodil labyrint. Labyrint je záhadná a zákerná štruktúra. Zvádza a zavádza svojho návštevníka hneď niekoľkými možnosťami, ponúka viacero možných ciest a v niektorých prípadoch dokonca aj viacero riešení. Pokiaľ sa budeme spoliehať, že labyrint, v ktorom blúdime, má centrum, budeme nútení hľadať jedinú správnu odpoveď. Obávam sa však, že labyrinty našej súčasnosti sú postmoderné bludiská. Bez centra, s mnohými rovnako správnymi riešeniami. Akokoľvek sa chcem pojmu postmoderné vyhnúť, v prípade Pelevinovho románu by som zamlčala to podstatné. Helma hrôzy sa totiž v celej svojej kráse, intelektuálnej hre, komplikovanosti, samoúčelnosti a zbytočnosti pasuje na postmoderný text.

Pelevin aktualizuje klasickú štruktúru rozhovoru niekoľkých účastníkov jeho umiestnením do virtuálneho prostredia internetového chatu a celý svoj literárny labyrint modeluje kdesi na pomedzí reality a fikcie, skutočnosti a sna, skutočného a virtuálne generovaného. Východiskom je preňho analógia medzi ľudskou mysľou a počítačom na jednej strane a mýtom a programom, resp. mentálnou matricou na strane druhej. Mýty sú programy preveľmi staré a dnešnému človeku sa ich programovací jazyk môže javiť archaický, tak trocha nejasný. Snaží sa mu porozumieť, hľadá odpovede, teda kladie otázky. Aj Pelevin sa pýta, permanentne, na všetko, zo všetkých strán. A naznačuje odpovede, hneď niekoľko možných riešení, niekoľko významových rovín.

Tak ako býva zvykom, identity na chate sú zahmlené. Nedokážeme s určitosťou rozhodnúť o miere reálnosti a pravdivosti toho, čo o sebe účastníci chatu tvrdia. Pelevin v plnej miere využíva túto zastretosť identít, postavy vstupujú do dialógu pod prezývkami, prezrádzajú o sebe len minimum, ktoré navyše ktosi alebo čosi cenzuruje. Rozhovor medzi nimi je vlastne riešením záhady, pokusom zodpovedať hádanku. Rozprávajú si navzájom o svojich vlastných labyrintoch, ktoré sú si navzájom tak málo podobné ako ich osobnosti. Podoba labyrintu najviac prezrádza o povahe ich majiteľov. Presnejšie, zajatcov a tvorcov v jednej osobe. Každý z nich by mohol byť Tézeom, každý by mohol byť Minotaurom. Identity sa skrývajú, možno zmnožujú. Postava Ariadny ostáva ako jediná pomerne pevne spojená so svojou pôvodnou funkciou v mýtickom labyrinte. Odmotáva klbko záhady, má v rukách niť, ktorou ukazuje cestu. Otázkou však po celý čas ostáva, či Ariadna navádza, alebo zavádza, či sama pozná cestu a či vôbec existuje len jedna správna cesta. Pelevin spochybňuje, relativizuje, vytvára priepasť možností tak, ako sa to na postmoderný text patrí. Škoda len, že nie je čitateľsky prístupnejší, lebo to by sa patrilo tiež. Čítanie Helmy hrôzy ostáva v istom zmysle až modernisticky elitárske.

Pelevinov text tak v konečnom dôsledku zostal nerozlúštenou hádankou, labyrintom, v ktorom som sa beznádejne stratila. Alebo som sa doň vôbec nedostala? Som evidentne typ čitateľa, ktorému sú bližšie staré programovacie jazyky a porozumenie hľadá v príbehoch. Myslím, že si napravím chuť a osviežim si Durrenmattovho Minotaura. A budem sa tešiť z toho, že nie všetky nové verzie mýtov ostávajú pre mňa záhadou nezrozumiteľných programovacích jazykov.

Pelevin, Viktor: Helma hrôzy. Mýtus o Tézeovi a Minotaurovi. Bratislava: Slovart, 2005, preložila Ivana Kupková, 215 s., ISBN 80-8085-046-1