Miluj ma a to nás spasí

Napísalo mi dievča fatálne zamilované do komplikovaného týpka, ktorý sa spoznal v hlavnej postave mojej knihy. Kniha je písaná v prvej osobe, takže sa ten nešťastník vidí vlastne vo mne. Dievča sa snaží porozumieť poryvom duše svojho vyvoleného, a keďže on nie je v stave nič vysvetliť, pretože v poslednom čase jej prestal dvíhať telefón, napísala mne.

Do podrobností, tak ako to vedia len ženy, mi opísala priebeh ich stretnutí, ako a kedy sa zoznámili, o čom hovorili, aké to bolo krásne a osudom predurčené, aký ťažký život má ten jej, lebo sa rozvádza a žena mu nerozumie, ako sa milovali a aké to bolo nádherné, ako jej on vždy, keď mu je smutno, zavolá a ona príde a zase sa milujú a rozprávajú a zase je to nádherné. No ale jeho otrasná žena, s ktorou sa rozvádza, mu stále robí zo života peklo a on sa trápi, občas je aj duchom neprítomný, nevrlý, či zlý. Ale aj v práci má toho veľa, musí zarábať, aby mohol podporovať svoje deti, keď ich konečne rozvedú. Je to nesmierne hodnotný človek, so vzácnym vnútrom, ktorý pisateľku listu nekonečne miluje, a to až tak, že ho sila jeho citu desí, takže v panike nedvíha telefóny, ruší stretnutia a nikam s ňou nechodí. Len v posteli sa vie uvoľniť a v rozhovoroch o svojej manželke, tej fuchtli, s ktorou sa rozvádza. Na záver mailu, ktorý, keby bol na papieri, vážil by dve kilá, sa ma to dobré dievča pýta, čo má robiť a čo si ako duševné dvojča jej vyvoleného myslím o ďalšom vývoji tejto lásky.

List bol napísaný čisto a úprimne, štylistika a bezchybný pravopis naznačovali, že to dievča inak nie je padnuté na hlavu. Poslal som jej mail, kde som jej čo najšetrnejšie, ale pritom na rovinu, napísal, že ak mužovi na žene záleží, telefóny dvíha, aj keby mal zlomené obidve ruky, že osudové vzťahy sa vyznačujú tým, že aj keď začnú v posteli, postupne rozširujú svoje pôsobisko aj inam a vôbec, že to vyzerá tak, že pre muža jej srdca sú momentálne dôležitejšie iné veci, napríklad manželka. Napísal som, že to iste bude zaujímavý muž, že nespochybňujem úprimnosť jeho niekdajších citov, ale v tejto chvíli sa treba prestať zamotávať do ilúzií a priznať si, že to celé sa už pravdepodobne skončilo a poobzerať sa po niekom inom, najlepšie bez záväzkov.

Odpoveď prišla obratom a vyrazila mi dych. Vraj srdečne ďakuje, všetko som jej objasnil a ona konečne pochopila, že jej vyvolený trpí ako kôň a ona je tu na to, aby mu poskytla absolútnu podporu, citovú, materiálnu aj sexuálnu, že sa treba obetovať, aby konečne pochopil, že nie všetky ženy sú mrchy ako jeho manželka, že sú aj také, ako pisateľka listu, ktoré dokážu muža zachrániť.

Vrátil som sa ešte raz k prvému listu, potom som si znovu prečítal moju odpoveď a nakoniec opäť mail, čo mi práve prišiel. Potreboval som sa uistiť, že netrpím dyslexiou.

Potom som si spomenul na niekoľko podobných príbehov z okolia, aj na jednu zničujúcu vzťahovú konšteláciu, ktorá moju kamarátku priviedla pred pár rokmi najskôr na finančné dno, potom do spoločenskej izolácie a nakoniec na psychiatriu. Prečo majú niektorí ľudia pocit, že musia toho, koho milujú, zachrániť aj za cenu straty všetkého, vrátane vlastnej dôstojnosti? Kde sa nabral ten martýrsky komplex? Súvisí to s kresťanskými tradíciami, s materinskými pudmi, alebo s nevhodným pôsobením milostných príbehov, plných potlačovaných vášní, kde milujúci muž vláči ženu svojho srdca v prachu za svojím koňom a ona to z lásky k nemu vydrží? A je to dobrovoľné rozhodnutie položiť sa inému človeku pod nohy, alebo je to len dôsledok chybného zhodnotenia situácie, keď si niekto vyloží nezáujem, hulvátstvo, či uhýbanie ako prejavy lásky?

- Netreba to dramatizovať, - schladila ma na túto tému moja sestra. – Každý vzťah je ako kára. Jeden ju ťahá a druhý sa vezie.

- Potiahnuť káru nie je problém. Čo ale povedať takým, čo sa snažia ťahať plne naložený kamión?

Nehovorím, že na spasiteľskom základe sa nedá postaviť vzťah. Ale kto normálny by po takom vzťahu túžil? Na spasiteľskom základe môže vzniknúť dokonca manželstvo. Poznám také tri, ale nechcel by som mať s nimi nič spoločné. Viem o ženách, ktoré sa rozhodnú vydať za niekoho, komu treba pomôcť žiť, aby aj ich život dostal zmysel. A potom pred oltárom neveria vlastným ušiam, keď im farár povie obľúbený a mnohými skúsenosťami overený vtip: „Viete, prečo je nevesta v bielom? Pretože biele sú predsa všetky domáce spotrebiče.“

(písané pre českú Elle)