Silvester s policajtom

Nakláňal som sa ponad volant, aby som dobre videl na vozidlá prichádzajúce po hlavnej ceste z ľavej strany. Bol Silvester podvečer, premávka skoro žiadna. V teple auta som sa poctivo rozospievaval na predpolnočné karaoke. Vzorne som si odstál povinný rituál na stopke, zaradil som jednotku, prešiel pár ďalších metrov a vzápätí ma policajt svietiacou paličkou odmával k okraju cesty. Typická situácia, v ktorej vodič dostane pár sekúnd na to, aby sa okamžite prepol do odmeraného, asertívneho módu v očakávaní tuhého boja s človekom vyjadrujúcim sa v citátoch z pravidiel cestnej premávky a chráneného neviditeľnou rukou zákonnej autority. Vypol som hudbu, stiahol okienko, a s čistým svedomím som sa pustil do prehrávania tradičného dialógu.

Predohra bola dlhšia ako obvykle. Policajt, chalan určite nie starší ako ja, sa najskôr bezprostredne zaujímal o to, či cestujem niekam ďalej, kde pracujem, či sedím vo svojom aute a tak ďalej. Kým sa opýtal, či viem, prečo ma zastavil, prešli asi tri minúty. Dosť veľa na to, že on stál vonku v sychravej kose a ja som sa posediačky vyhrieval v aute.

„Absolútne netuším,“ povedal som sebavedome.
„Nesvieti vám pravé svetlo, pán vodič.“

Bez vyzvania som opustil výhodu teplého prostredia a šiel som sa pozrieť. Tak ako 15 minút predtým, keď som ho odhrabával spod snehu, svietilo, pravé svetlo teraz nesvietilo. Policajt mi to veril, usmieval sa na mňa a stočil debatu na náhradné žiarovky ako súčasť povinnej výbavy, čo nie je téma, v ktorej by som bol práve doma.

Otvoril som kufor v nádeji, že by tam tie žiarovky predsa len mohli byť. Ale bol tam len trojuholník, ťažné lano, lekárnička a silvestrovský nákup.

„Nákupy na Silvestra?“ opáčil jednu rečnícku, kým ja som zbieral sily do tretieho dejstva, v tomto žánri už tradične venovanom otázke finančného a iného postihu.

Vymerali sme scénu od možnosti vzatia techničáku až po 2000 Sk pokuty ako bonus a začali sme hrať. V prvom kole prejavil zľutovanie, netrval na tom techničáku. Zazdalo sa mi, že vybral taktický model „Dohodnime sa bez svedkov a bločkov“ a na svoj vek vcelku skúsene priviedol situáciu až do momentu, keď sa čakalo už len na moju repliku, ktorá by to celé odklepla. To som nemal v úmysle, nikdy som to nespravil a navyše tento človek napriek všetkému na mňa pôsobil ako nevinná duša, ktorá kdesi hlboko v skutočnosti nechcela byť pošpinená úplatkom čiernym ako bezmesačná noc. Pozeral som sa mu do tváre, trápne ticho hralo na mojej strane, a vo mne sa v tej chvíli niečo zlomilo. Pristúpil som k nemu bližšie, stíšil som hlas, takmer som šeptal.

„Pozrite sa. Toto je taká divná situácia,“ začal som opatrne. „My dvaja sme asi tak jedného veku.“

Pozrel sa ešte raz do mojich dokladov, prikývol a nechal ma pokračovať.

„Navyše sa mi zdá, že máte celkom zmysel pre humor. Za iných okolností sme sa mohli v pohode porozprávať a namiesto toho tu pre nejaké nesvietiace svetlo stojíme proti sebe. Však to je úplná...“ váhal som, aké slovo použiť, aby som to celé nepokazil, ale on sa stále usmieval. „Však to je úplná blbosť, nie?“

Pozrel sa smerom k svojmu kolegovi, či to nemohol počuť, ale ten intenzívne riešil chlapíka, čo nepreukázal toľko pochopenia pre značku STOP, ako som preukázal ja.

„No,“ začal tónom televízneho moderátora vehementne napriahajúceho sa k vtipnému bonmotu. „... okrem toho svetla nemáte náhradné žiarovky a neviete odstrániť poruchu na mieste, pán Ondřejíček.“ V ruke ešte raz obrátil všetky tri moje doklady, prstom sa hral s odlepenými rohmi vodičského preukazu. „A váš vodičský preukaz tiež nie je v najlepšom stave...“ Smrtiaci bonmot nazbieraný z hĺbky celej nešťastnej situácie a s očakávanou hodnotu práve tých dvoch tisícok visel v tej chvíli nebezpečne nízko. „Ale máte pravdu, je to vlastne blbosť,“ povedal a podal mi kartičky s mojimi fotkami.
Celkom spontánne sme si podali ruky.

„Tak, všetko dobré v novom roku,“ zavinšoval som uvoľnene a podal som mu tyčinku Dots, čo som už chvíľu prihrieval vo vrecku. Poďakoval.

„Ale to svetlo si dajte spraviť!“
„Ako by sa stalo,“ odpovedal som popri zatváraní kufra.

Nastúpil som, pozrel som do zrkadiel, či môžem a vyrazil som oslavovať.