Doma dobre, zvonku horšie

Ó áno, pesnička otrepanejšia ako Yellow Submarine, ale zasa sa toho musím dotknúť, pretože tento album si to žiada. Peha totiž nie je Desmod, alebo iná z hviezd slovenských gitár, s ktorých albumami sa neoplatí zaoberať v žiadnom kontexte, pretože sú proste zlé a neobsahujú v sebe štipku čohokoľvek určeného na vyzdvihnutie. Peha, a najmä na novom albume Deň medzi nedeľou a pondelkom, má toho na vyzdvihovanie až-až.

Stále by bolo jednoduché povedať, že v porovnaní s Coldplay, Doves, či kýmkoľvek z britskej, poťažmo svetovej špičky, prezentovanej v našich končinách, sa Peha stáva kapelou, čo by mala radšej ešte tráviť pár mesiacov v garáži, v predajniach s hudbou a s ušami nastraženými pri dobrom rádiu. Lenže to by sme potom mohli poslať do garáže 99 percent domácej tvorby. Dovolím si teda písať o Pehe v kontexte toho, čo sa deje u nás a v Česku. Toľko otrepaná pesnička, teraz už o pesničkách o dosť zaujímavejších.

Na novom albume má Peha tých naozaj zaujímavých minimálne šesť. Tentoraz nejde ani tak o superchytľavé melódie, toto nikdy nebola kapela na prvé vypočutie. Skôr ide o zvuk a zaujímavé detaily pri aranžovaní. Z celého albumu poznať, že sa s ním niekto šikovný dlho hral a po nápady nechodil len k platniam Elánu, ako to je na Slovensku zvykom. Prejavuje sa síce oných pár rokov, o ktoré domáca hudba zaostáva za tou najlepšou svetovou, ale to sme si vysvetlili už v úvodnom odstavci. Okrem toho Deň medzi nedeľou a pondelkom je jeden z tých albumov, ktorým sa častým počúvaním dá dostať pod kožu, pretože pod tou kožou aj niečo skrývajú. Opäť najmä po hudobnej stránke, osobne sa mi vidí, že o kus predbieha texty. Na tie sa dá zvyknúť (rádiový éter ponúka oveľa väčšie zverstvá), ale občas z uhladeného zvuku trčí textová trieska, keď sú slová čudne ohýbané v záujme hlavnej myšlienky. Najhoršie textovo (ale aj hudobne) dopadla záverečná skladba Bolo, je a bude, ale pri nej potvrdili členovia kapely v rozhovore, že ide čisto o žart (otázne je, načo sú nám na albumoch žarty, na ktorých sa málokto zasmeje). Nie celkom šťastne skončila aj protidrogová agitka Spomaľ. Uznávam však, že napísať v slovenčine nepatetický text na túto tému je azda nemožné.

Ak som na úvod spomenul britských Doves, nebolo to len preto, že druhá pesnička pomenovaná ako celý album mi pripomenula niečo konkrétne od nich. Doves sú v rámci Británie presne to, čo je Peha v rámci Slovenska. Kapela zameraná viac na zvuk a atmosféru ako konkrétne hity, ktorá nie je na komerčnom vrchole, pretože nikdy neznie úplne tak, aby to štatistiky predajnosti potrebovali, ale zároveň si ju nájde dosť ľudí na to, aby nezmizla zo scény do úplného undergroundu. Doves sa mi páčia, Peha tiež. To ostatné je rozdiel medzi slovenskou a britskou scénou.

Rado Ondřejíček  viac od autora »
Vaše reakcie [1]