Po piatku si v kancelárii agentúry Vresk môžu na nástenku do grafu návštevnosti doterajších Nu Jazz Days pripnúť ďalší puntík. Dokopy im to dáva veľmi ladnú krivku neustáleho rastu, tento rok hádam konečne aj s komentárom - prišlo dosť ľudí. Vo štvrtok bol Babylon plný, druhý deň o niečo menej, ale stále dosť na to, aby mohli priekopníci tohto žánru v slovenských reáliách považovať svoju niekoľkoročnú snahu za úspešnú. Ak by ste nevedeli, kde túto hudbu hľadať po zvyšok roka, celý názov akcie znel Nu Jazz Days_FM.
Oba dni mali svojich headlinerov a ani jeden nesklamal. Štvrtkový program, napriek tomu, že ho naplnili väčšinou domáce mená, bol však o dosť zaujímavejší. James Ashan hrali tak, aby som si zasa raz povedal, že toto je jedno z najsviežejších zoskupení, aké tu máme. Vec, i keď sa obklopuje hosťami o dve triedy horšími od neho, sám rýmuje natoľko originálne, vtipne a dobre, že človek by mohol celý zvyšný slovenský hip-hop pokojne aj z duše nenávidieť, a toto by ho dostalo. Dokonca pri tom nemusí byť naložený v bielom teplákovom XXXL komplete a rukou si neustále mávať popred gule, ako to robilo pozvané dieťa, čo mu chvíľu kazilo koncert vlastným prejavom. Ešte aj v rámci toho, čo DJ Jazzy vyberal zo slovenskej produkcie do svojho setu pred tým, ako Vec nastúpil, bolo až príliš jasné, kto dáva z vlastnej hlavy a kto sa len motá okolo stále rovnakých klišé. Ruku hore, koho ešte baví počúvať o petržalskom gete a sto plus jeden variácií na obľúbenú rážovskú tému vlastnej nezlomnosti, neústupnosti a jedinečnej vymedzenosti voči všetkým, čo nemajú moje meno v občianskom preukaze. Vec kope rite, ostatní len tak okolo seba.
Piatkoví rozohrievači boli oveľa medzinárodnejší. Najskôr Vinx, hviezda Jungle Funk, plne obsadil pódium, aj keď bol na ňom sám. Z obrovského černocha (a to je ešte známe, že čierna zoštíhľuje) však paradoxne vychádzali pesničky gospelového razenia, sprevádzané len vlastnou obdivuhodnou hrou na veľké bongo a ešte jednu digitálnu perkusiu. Vinx s pomocou nožnej mašinky v priamom prenose nahrával svoje vokálne party, loopoval a vrstvil ich cez seba. Miestami znel ako celý a cappella zbor. Prvých desať minút bola veľká zábava pozorovať ho, zvyšnú polhodinu to však bolo to isté. Súc ohúrení hlasovou aj inštrumentálnou zručnosťou, ľudia sa šli prevetrať von pred klub, kde bol vzduch po oba večery nahradený cigaretovým dymom. A pomer sa v prospech vonku stojacich ešte oveľa viac upravil počas hrania Deladap. Nuž, dramaturgický prešľap, možno snáď motivovaný tým, že na podobné kapely postavené na rasovom princípe občas dáva Klára Orgovánová dotácie, ak si ich zoberiete do programu. Deladap boli cigánska kapela ozvláštnená človekom za laptopmi, ktorý však len na začiatku pesničky pustil podklady a potom sa nestaral, respektíve do mikrofónu len vykrikoval hop hop a iné rytmické konštanty, typické pre sound skupín tejto národnostnej menšiny. Podklady boli najskôr aj mierne súvisiace s tým, že sa to odohrávalo na Nu Jazz Days_FM, potom však už nasledovala len dedinská tancovačka v jedinečnom Kmeťo band meets Senzus štýle. Aby som nekrivdil, možno že duc duc džaje čiharie duc duc nebolo až do konca, ale to som sa spoločne s kopou ďalších nedozvedel, keďže vonku to počuť nebolo a vrátiť sa dnu vyžadovalo priveľa odvahy.
Oba dni všetkých ostatných prekonali mená vytlačené na plagátoch najväčšími písmenami. Kid Koala predviedol niečo, o čom budú slovenskí dídžeji, ktorých mená ešte nepoznáme, o pár rokov hovoriť ako o zásadnej hodine ich hudobného života. Malý Kanaďan ázijského pôvodu s detskou tvárou a chrípkou rozložil tri gramofóny a škatuľu s platňami. Ako sa vzápätí ukázalo, platne boli poukladané v presnom poradí a na každej niekoľko bielych značiek. Bolo ich tak možno 200 a všetky sa dostali k slovu, aj keď väčšina asi tak na 20 sekúnd. Koala nepoužíval slúchadlá, šiel po pamäti a podľa značiek. Rukami neustále neuroticky kmital, platne v šialenom tempe efektne hádzal na taniere a vzápätí odhadzoval do kufríka. Kamera mu pozerala priamo na prsty, pretože inak by asi nikto neveril, že tento človek to robí naživo. Áno priatelia, stojíme o takéto Kidy. Hral všetko, od starého jazzu a blues, až po metal. Len zoznam známych skladieb, ktoré sa mihli, by vystačil na samostatný článok. Motívy lietali cez seba s množstvom scratchov a prišli aj vrcholy. Najskôr trojminútové zmysluplné jazzové sólo zahrané na platni, ktorá pravdepodobne obsahovala nahratý iba jeden súvislý tón a potom stará americká folkovina Moon River, rotujúca na troch gramofónoch naraz, v reálnom čase pretvorená na vesmírnu baladu z ďalekej budúcnosti. Publikum revalo od nadšenia, Koala sa usmieval a z papierika čítal slovenské vety typu "Ďakujem za pozvanie" a "Teraz vás postraším" (a pustil ten metal). Onen geniálny cover Moon river uviedol slovami: "Toto je obľúbený song mojej mamy." Keď to pani Koalová prvýkrát takto počula, mohla si od radosti aj cvrknúť. V rámci prídavku, aby nás všetkých už úplne zabil, len tak mimochodom vytiahol z kufra úplne novú pesničku Dan The Automatora a Damona Albarna, pochopiteľne rozloženú na jednotlivé party, a priamo na mieste ju namixoval dokopy. Bola to móóóc dobrá pesnička.
V piatok hviezdili Igor s Martinom z Vroclavu. Skalpel si vravia a vydávajú na Ninja tune, rovnako ako Kid Koala a ďalšie legendy žánru. Do Babylonu prišli s dvoma laptopmi hudobnými, jedným videoprojekčným a zahrali, ako sa na podobné vybavenie patrí, dídžejský set s videoprojekciou. Zvlášť tie obrázky stáli za to, pretože dovtedy patrilo celý večer plátno za pódiom nejakej intelektuálke s fajným Mackintoshom, čo muzikantov v podstate zneužívala na prezentáciu fádnych obrázkov a jediného efektu. Skalpel vzdali hold celému Ninja tune. Skrz-naskrz celým katalógom sa prerezali s dôrazom na vlastné veci, postavené okolo samplovaných partov z poľskej jazzovej produkcie minulého storočia. Veľmi vtipné, zvlášť v kombinácii s ich retro videoprojekciou a veľmi tanečné. Ľudia sa vlnili s hlavami zdvihnutými k plátnu a keď Skalpeli skončili (bolo už pol tretej), stále by ešte vydržali. Nabudúce budeme chcieť live act.
Nabudúce najmä budeme chcieť, aby bolo ďalšie nabudúce. Nu Jazz Days_FM sú po tomto ročníku už tradičná akcia a pri návštevnosti, aká bola tento rok, majú budúcnosť. Nu jazz je u nás teraz móda a je skvelé, že ľudia, čo sa mu venovali ešte predtým, majú zrazu v rukách vybudovaný festival, ktorý si môže dovoliť pozývať veľké mená. Uvidíme sa o rok.
Foto: © Katarína Kasalová
Stránka Nu Jazz Days_FM: www.vresk.sk
Rado Ondřejíček viac od autora »Vaše reakcie [3]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
Baby môžu tancovať ďalej
Bez kapitálu to nefunguje
Doma dobre, zvonku horšie
Nechajte si priložiť do piecky
Synovia a dcéry červeného zamatu