Synovia a dcéry červeného zamatu - Magazín.T-Station.sk

Sons and Daughters – The Repulsion Box (Domino / Wegart 2005)

Sons and Daughters znejú povedome, ale nie opísateľne. Môžem napísať, že folk-rock, blues a indie sa skrížili dokopy, alebo že Nick Cave podáva pravicu Johnymu Cashovi za účasti Franka Blacka. Stále to budú len prirovnania, ktoré málo odkazujú k atmosfére a neustálemu vibrovaniu napnutej struny pretínajúcej cesty temnými územiami lásky, estetického násilia, úzkosti a paranoje. Napíšem radšej, že Repulsion Box, prvý veľký album tejto glasgowskej štvorice, je hudbou z červeného zamatu. Spomeňte si na scénu z Lynchovho Mulholland Drive, kde sa hlavný hrdina na ranči za mestom stretáva s chlapíkom v kovbojskom klobúku a počuje od neho, že ho uvidí ešte raz, ak spraví všetko ako má. Sons and Daughters do tejto scény pasujú tak ako „Silencio!“ do výstupu v divadle.

Kombinácia nízko posadeného mužského a ženského vokálu je k všetkej tej zastretej tajomnosti ešte aj neodolateľne sexy. Niekdajšie spojenie Nicka Cavea a PJ Harvey v Henry Lee je presne to, čo si potrebujete nateraz vybaviť v hudobnej pamäti, aby ste mali aspoň približný obraz. V dnešnej dobe revivalovania zvuku a harmónií Beatles sú Sons and Daughters úžasne neprehliadnuteľným zjavom, tak ako nimi boli pred pár rokmi aj ultradepresívni Arab Strap, kde sa po prvýkrát stretli Adele Bethelová, dnes dcéra spievajúca a hrajúca na gitaru a Dawid Gow, syn sediaci za bicími.

A tak – ako je pozrieť si Lost Higway najlepším možným úvodom k pozeraniu Mulholland Drive – k Repulsion Boxu sa odporúča presúvať od minuloročnej EP Love The Cup, zhudobnenej vďake za všetko, čo pre Sons and Daughters a vlastne celú alternatívnu gitarovú scénu spravil Johny Cash. Obe cédečká si zoberte na večernú prechádzku a keď sa vrátite, prečítajte si môj nedávny rozhovor s Franz Ferdinand (viď súvisiace články). Zvlášť odstavec, kde je reč o tom, koho považujú za najväčšiu nádej životom prekypujúcej glasgowskej scény.