Plný barák prázdnych ľudí

Mal by som začať nejako od lesa, okľukou, aby som nevyzeral celkom ako televízny maniak, čo sa snaží maskovať svoj nízky vkus a voyeurské sklony nejakými sofistikovanými rečami, ale pravda je taká, že už asi tretíkrát som pozeral Vyvolených. Nie z profesionálneho záujmu, hoci to by bolo dobré ospravedlnenie, nie preto, aby som sa rozčuľoval, ani nie preto, že by ma to nejako zvlášť bavilo, ale preto, že som chcel vidieť nejaké holé baby v sprche. Nič. Mohol som tráviť tú trochu voľného času nejako zmysluplne, trebárs hraním, ale ja nie. Sedím, tíško ako rezeň v strúhanke a čumím na cudzích ľudí, čo sa snažia vyhrať nejaké peniaze predstieraním, že sú sami sebou. Hanbím sa, čo už.

O tzv. „reality show“ toho viem dosť, aby som nič z videného za realitu nepovažoval, no keď tak nad tým premýšľam, nemôžem sa zbaviť dojmu, že dramaturgovia a scenáristi svoju prácu dosť odflákli. Veď čo to je za hru na realitu, keď v nej chýba zo života to najpodstatnejšie? Ak správne rozumiem pravidlám tej hry, tak postihnutí vo vnútri nemajú prístup k ničomu, čo normálny človek považuje za nevyhnutné na prežitie. Duševné, duchovné, intelektuálne, či ako to nazvať. Byť niekde, a nemať možnosť hrať, čítať si, počúvať, pozrieť si občas film, to je moja súkromná predstava pekla. Niežeby som nedokázal s ľuďmi vyjsť, skôr naopak, len som rád, keď (ak už s niekým musím stráviť nejaký čas) máme aspoň spoločnú tému. Nielenže rozprávanie samo osebe dáva veciam zmysel, ale mnohé napovie aj o človeku. Keď sa niekam dám zatvoriť na dosť dlho, bez možnosti zmysluplne tráviť čas, môj život asi musí byť dosť prázdny. Nuda, žiť také čosi, a nuda dívať sa na to, nik nič nečíta, nepočúva, nikto nepozerá filmy, nehrá hry, nelepí modely lietadielok, nezáhradkárči a ešte sa aj všetci sprchujú v plavkách. Márnosť nad márnosť, ale netrápilo by ma to, ak by som si nepredstavoval reality show, ktorá by ma bavila a ani by nikto nemusel byť nahý. Jasné, že by sa tam hralo, zosieťované kompy by riešili väčšinu konfliktov, trebárs by sa rushovalo na de_dust, tá obrovská telka by mala okamžite zmysel, ak by sa pod ňou objavila nejaká tá konzola s multitapom, a ak by sa niekto potreboval za každú cenu strápniť, Eye Toy by bol kedykoľvek k dispozícii. Korunu celej show by dávali on-line turnaje s ľuďmi vonku. Diskusie vo vnútri by boli určite zaujímavejšie, ak by ich spájala povedzme knižka, ktorú čítali viacerí, v prípade negramotných účastníkov by rovnakú funkciu splnila hra, alebo film, pokojne porno, alebo ešte lepšie, nejaký ťažký umelecký kus. Ale hlavne, pobyt vo vnútri by mal zmysel, nielen pre peniaze, tí ľudia tam dnu by mali možnosť odniesť si čosi viac, čosi, čo by im zabránilo prihlásiť sa do podobne obskúrneho podniku znova. Naučili by sa, ako sa nenudiť sami so sebou a ako nenudiť tých druhých. Niektorí by si možno odniesli komplet charakter.

Dívajúc sa do vily, uvedomil som si, že máme vlastne obrovské šťastie. Čosi nás baví, milujeme hry, máme sa na čo tešiť, nepotrebujeme prázdno v nás vypĺňať šaškovaním pred čoraz výraznejšie sa nudiacimi divákmi.

Do hrania, priatelia.

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [5]