Na plný úväzok, bez šance na zaslúžený honorár

o-malicek

Najhoršia je prvá veta, štart, odraz k výskoku, ten zbytok sa píše sám. Pepe sa vrátil dvoma zárezmi do publicistickej sekcie nášho herného portálu GAMES, o hrách, čo ho brali cez leto a o Bluetooh, Jokyi zahájil seriál o vývoji hier a Spacejunker si posvietil na emócie pri hraní.Pekne, len sa nemôžem zbaviť dojmu, že už máme za sebou aj lepšie týždne. Ale to tým septembrom, niečo visí vo vzduchu.

Včera som bol na prezentácii PSP - akcia pre publicistov a novinárov - na ktorej sa ľudia z firmy snažia motivovať prítomných, aby podporili v médiách ich produkt. Občas sa podobných akcií zúčastnia aj nejaké tie osobnosti, celebrity, či, v slovenských pomeroch najpresnejšie, mediálne známe tváre. Včera to bol mladý fotograf, ktorý vyhral nejakú súťaž, chlapík, čo sa živí svojráznym jazdením na bicykli, speváčka a raper, ktorý počúva na meno Rytmus. Zaplatené PR, každý má svoju cenu a tak je to fajn. Bežná prax. Čo dostane novinár? Nejaké suveníry, šancu navštíviť atraktívny priestor, vynikajúce jedlo a nápoje, a hlavne tému. Za tú je nakoniec najvďačnejší. Ak sa živíte slovom, najväčší problém je, že po čase niet o čom to slovo, vetu, odstavec, článok napísať. Ale keď je téma, hneď sa dá a PSP je vynikajúca téma. Ale dnes ho necháme ležať, lebo jednoducho nestíham.

Po ceste späť sme s kolegom Spacejunkerom riešili permanentný nedostatok času, ktorý človek v našom povolaní pociťuje. Kúpil si hru, len tak, lebo je výborná, ale urobil tak s vedomím, že si ju síce nainštaluje a zahrá, ale neprejde. Nebude mať na ňu čas. Samozrejme, osemdesiat percent hier, ktoré vlastním, som neprešiel, a nové pribúdajú, aj keď nakupujem s rozvahou.

Nejde len o hranie, ide o to, že herný publicista, ktorý chce robiť svoju prácu dobre, by mal mať, hlavne dnes, keď je herný priemysel neoddeliteľnou súčasťou priemyslu zábavného, aký-taký prehľad aj v iných oblastiach. Literatúra, aspoň tá popovejšia, trebárs preto, aby sa dal odhaliť kontext fantasy RPG hier s ich literárnymi súputníkmi, film samozrejme, hudba, komiksy, televízne seriálčeky, skrátka povedomie o väčšine toho, čo môžeme zastrešiť slovíčkom popkultúra. A tak sa hernému publicistovi doma množia nielen hry, ale aj knihy, komiksy, cédečka, empétrojky, dévedečka, divixy a na nich filmy, muzika, seriály, ktoré jednoducho nestíha pozrieť, vypočuť, ale mal by, aby svoju prácu robil dobre. Zrazu zisťuje, že udržať vedomie súvislostí, sledovať len aktuálne veci, je práca na plný úväzok, ktorú ale nikto nezaplatí. A to som vynechal celý historický kontext, klasiku, čo sa oplatí doštudovať spätne, na vlastné triko.

Alebo existuje iná cesta, cesta ignorujúca fakt, že hry sa tu neobjavili len tak, ale tam je potom problém. Nielen s témami, ktoré sa vyčerpajú o to rýchlejšie, o čo menej ten človek pozná, ale aj so samotným zmyslom jeho roboty. Začne sa to pomaly, článkom pre článok, pre počet znakov, ktorý je plný slov, ale chýba mu obsah. Milovať hry a hranie nestačí, písanie o hrách je nevďačná robota, tortúra, ktorá sa nedá robiť dobre, ak nemáte radi ju samu. Tú možnosť hľadať v hrách, za hrami čosi viac, čo vypovedá o svete vôbec, hľadať súvislosti, odkazy, významy a podeliť sa o to v texte. Na to však treba vedieť, poznať čosi viac a to chce čas, ktorí nikto nemá a permanentné nasadenie, ktoré nikto nezaplatí. 

Život je cesta slzavým stresujúcim údolím, cesta samotára pomedzi hry, filmy, knihy, komiksy, lemovaná vecami, čo miluje, ale nemá na ne čas, lebo musí kráčať vpred.

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [1]

:: Súvisiace reklamné odkazy