Volanie rodu!

o-dieta

Najprv veľmi milé, ale formality a povinnosti, pozornejší si všimli, že minulý týždeň sa nič ani vzdialene pripomínajúce editorial nekonalo, takže sme ani nevyhlásili výhercov súťaže. Tu sú, desať nickov, desať výhercov, desať tričiek, gratulujeme – vylosovaní sharker, ondrejasmichal, Grave, vasko a vybraný Extrem_sk, tí tričko majú už od minulého týždňa a aktuálni - vylosovaní h3ll.NAPOLEON77.sk, Dano626, Pazo, steph4n a S_K_U_N_C_O, ktorého som vybral ja, lebo som pocítil generačnú spriaznenosť. Skunco sa vo fóre ku xavierovmu rozhovoru s pittbullom hrdo prihlásil k svojmu veku, má tridsaťpäť. Urobil tak hádam nielen zo samopaše, ale skôr preto, aby inšpiroval taký malý vekový prieskum hráčov, lebo to bola vec, čo ho zaujíma.

A tak ma Skunco k čomusi inšpiroval, ale o tom o pár riadkov neskôr, ďalej, nižšie, no, veď viete. Teraz by som totiž ešte chcel, síce s krížikom po funuse, ale predsa, vlastne nie, s kvetinkou po sviatku, vlastne, ani to nie, s poldecákom po oslave, áno, to môže viac menej byť, oficiálne privítať Mastera 11 na GAMES ako redaktora noviniek.

Od minulej stredy pre vás redaktoruje novinky on, vynikajúco a tak to už aj zostane. Nech sa ti darí, Master11.

Oficiálna časť editorialu skončila, teraz späť k tomu čo som dnes chcel. Ľuďom v Kristových rokoch, krátko po tridsiatke, sa občas z celkom nepochopiteľných dôvodov stáva, že začnú bilancovať. Síce ich toho v živote, ak sa samozrejme dožijú aspoň štatistického štandardu, ešte viac čaká, ako ich už stretlo, ale predsa len pocítia potrebu obzrieť sa. A nech vidia čokoľvek, zväčša sa zahľadia aj dopredu, vpred, do budúcnosti. Ten pohľad je zaujímavý nie preto, čo uvidia, ale preto, že má ambície byť realistickejším, ako kedykoľvek pred tým a často vedie k tomu, že sa začnú zriekať svojich koníčkov. Činia tak práve kvôli tomu, čo by mali podľa tej predstavy dosiahnuť. Tridsiatnici predsa len už majú čosi malé za sebou a nezmyslený optimizmus ich už zväčša prešiel.

Čosi také sa mi stalo, pred týždňom, zrazu, nečakane a v nevídanej sile. Pocítil som volanie rodu, chuť množiť sa, zasiať semä, rozšíriť genofond a definitívne som sa rozhodol, že áno, naozaj chcem mať deti, už aj, hneď. Svet a ja sme pripravení na ďalšieho Malíčka. Hry boli samozrejme pritom, ba čo viac, ony sú za to volanie rodu priamo zodpovedné. Túlajúc sa na dovolenke popkultúrnymi zákutiami veľkomesta, strávil som nejaký čas v predajni hier, veľkej, veľkolepej. Pod nohy sa mi priplietol päťročný šarvanec, vrazil do mňa, spadol. Pomohol som mu vstať. Utekal za ocinom, s hrou Time Splitters 3 v rúčkach. Díval som sa na ten pár, otec, tak v mojom veku a syn, kupujú spolu hru. Požiadali predavača, či si ju môžu vyskúšať, vzali do rúk pady a mastili. V tom okamihu bolo absolútne jedno, že tá hra je pre malé deti nevhodná, ani na chvíľu ma nenapadlo podozrievať tatka z nezodpovednosti. Skôr naopak. A závidel som im, tomu chlapčaťu, aj tomu tatinovi. Chcem čosi podobné, chcem dieťa, možno zo sebeckých dôvodov, ale chcem. Je jedno, čo to bude.

Chcem komusi odovzdať veci čo milujem, Krotiteľov duchov, Simpsonovcov, Indiana Jonesa, knižky o pánovi Tragáčikovi, figúrky, hry. Hry hlavne, Duke Nukema, Doom, Final Fantasy VII., GTA, Gungrave, Manhunt, to je jedno, všetky. Všetky, čo ho budú baviť, kým si dokáže vybrať tie vlastné, a potom chcem zdieľať tie jeho s ním. Že ho budem milovať je samozrejmé, veď to bude moja krv, ale ak budem mať čas byť s ním, naozaj s ním, kedykoľvek, nielen keď ma bude potrebovať a v puberte trebárs nenávidieť, nemôžu ho hry pokaziť. Ak budem jeho život zdieľať s ním, nielen naň dozerať a keď sa dokážem vyrovnať z faktom, že v istom veku už bude musieť ísť sám za seba, všetky ohrozenia z vonka sú malicherné. Možno z neho vyrastie podobný čudný týpek, ako som ja, ale to je jedno, ak bude aspoň trocha taký šťastný. Viem to, viem preto, že som tým prešiel, z druhej strany, ako decko.

Narodil som sa starším rodičom, tatino mal päťdesiatdva rokov, keď ma splodil. Čiperný senior, vždy som ho vnímal skôr ako dedka, ale podpísal sa na mne viac ako som bol kedy ochotný pripustiť. Dodnes miluje filmy a aspoň to som určite zdedil po ňom. Už má osemdesiat tri, pre istotu nečíta romány na pokračovanie, nesleduje seriály a po pätnástich minútach pred telkou bezpečne zalomí, nech sa díva na čokoľvek, vrátane Chaplina, na ktorého chodil do premiérového kina ako šesťročný fafrnok. Už som počul tisíckrát všetky jeho historky z tých čias, ako stál lístok do prvej rady korunu, ako plakal, keď sa nedostal do kina na Ben Hura, ako sa bál King Konga, ako sa tešil na každý nový film s detskou hviezdou tých čias, Shirley Templovou. Najlepšie na tom ale je, a tam je asi to tajomstvo, že do kina nikdy chodiť neprestal, že túto vášeň neopustil ani v dospelosti a skorej starobe. Naposledy bol v kine so mnou, v IMAXE, a takmer dostal infarkt.

Keď som domov dovliekol Playstation, skúšal som ho namotať na hry. Nebol proti, naopak, ale to už mu nešlo. Nestíhal, dôležité ale je, že rešpektoval, a aspoň sa díval. O čo tu vlastne ide? Už som dosť starý na to, aby som vedel, že ja a hry, to už je vzťah na furt, že to už je čosi, čo neopustím. Určite im budem venovať menej času, ale ten koníček pretrvá. Nevzdám sa ho kvôli rodine a deťom, kvôli práci, kvôli povinnostiam, kvôli slizkej a páchnucej dospelosti. Nie, bez hier už by som nebol celý ja. Hry zostanú, aj keď príde dieťa. Bude vyrastať so mnou, aj pri hrách, a možno v nich nájde zaľúbenie. Budem mať komu odovzdať štafetu, fortieľ, keď už v roztrasených rukách neudržím pad. Alebo nie, ale to je jedno, lebo ak sa to dieťa odo mňa niečo naučí, tak dúfam, že to, že pre život sú koníčky, vášne, veci, ktoré máme radi, príliš dôležité na to, aby sme sa ich s vekom vzdali. Funguje to, vidím to okolo seba denne. Vyrástol som tak a rastú tak detváky kamarátov, čo vyrastajú v svete koníčkov svojich rodičov. Filmov, komiksov, kníh, muziky, hier. Nie vedľa toho sveta, ale v ňom, ako účastníci a partneri, od kedy v rukách udržia ovládač, od kedy sú schopné rozoznať obraz, tón, slovo. Vždy si máme čo povedať, vždy si majú čo povedať zo svojimi rodičmi a tak to už aj s najväčšou pravdepodobnosťou zostane.

Pardon, dnes som bol možno príliš dlhý a príliš osobný, ale muselo to ísť von. Schytali ste to naplno. Už ma pomaly prestávajú baviť všetky tie kecy o problémoch s deťmi čo sa hrajú nevhodné hry, s deťmi čo pozerajú nevhodné filmy a tak ďalej. Všetky totiž stavajú na predpoklade, že detský svet je akýsi iný, ako svet nás, dospelých. Blbosť. Možno žijem v bludoch a som celkom mimo, ale zdá sa mi, že tie svety niekto umelo rozdelil, v momente, keď zabudol na to, že život nie je len povinnostiach a zodpovednosti, ale aj o tom, že ak sa v dospelosti, kvôli kariére či deťom, vzdáme vecí, ktoré milujeme, čosi v nás zomrie a odnesú to práve tie deti.

Hrajte a nikdy neprestávajte.

o-dieta

Najprv veľmi milé, ale formality a povinnosti, pozornejší si všimli, že minulý týždeň sa nič ani vzdialene pripomínajúce editorial nekonalo, takže sme ani nevyhlásili výhercov súťaže. Tu sú, desať n

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [7]

:: Súvisiace reklamné odkazy