Feministická pitva antického mýtu o chudere Penelope a klamárovi Odyseovi

Atwoodovej Penelopiáda je tretím z radu novodobých beletristických prerozprávaní mýtov, ktoré svojho času výrazne formovali európsku kultúru, ale súčasná mladá a najmladšia generácia má už len veľmi matné tušenie, o čo v nich vlastne ide. Oživovanie starých príbehov je vždy spojené s rizikom, že nová verzia bude porovnávaná s pôvodnou, alebo, čo môže byť ešte horšie, že čitateľ pôvodný príbeh nepozná a nebude mať s čím porovnávať. V prípade, že nová verzia je vystavaná ako polemika s pôvodnou, jej neznalosť sa stáva čitateľskou bariérou, text stráca svoju významovú silu a zmysel byť čítaný. Tohto si je Atwoodová pri svojej recyklácii mýtu zjavne veľmi dobre vedomá. Jej text spochybňuje pravdivosť dochovaných verzií príbehov množením ich alternatív. Je verejnou diskusiou na tému, ktorá verzia príbehu je pre koho uveriteľnejšia a v tomto zmysle môže byť Penelopiáda vnímaná ako demonštrácia feministického písania.

Atwoodová dáva každému čitateľovi šancu porovnávať a porozumieť. Ukazuje, že história ako záznam a lineárne radenie udalostí, či už skutočných, alebo mýtických, vzniká na základe výberu jednej verzie príbehu z mnohých. Spisovateľka dáva čitateľovi šancu zvoliť si, uvádza vždy hneď niekoľko podôb opisovaných udalostí, od tých všeobecne známych, oficiálnych, až po tie najskrytejšie, zdanlivo hypotetické, alebo úplne vymyslené. Atwoodová nepodlieha túžbe mystifikovať, skôr naopak, podrýva autoritu zavedenej a verejne akceptovanej mužskej verzie príbehu ženským pohľadom. V tomto zmysle neurobila autorka nič neočakávané. Zvolila si mýtus o hrdinovi-mužovi, ktorému ešte starogrécka literatúra venovala prostredníctvom Homéra najrozsiahlejší počet strán, a vybrala z neho jednu z mnohých ženských postáv, ktoré sekundovali hrdinovi Odyseovi v jeho veľkom životnom príbehu. V súlade s optikou feministického písania treba upresniť, že výber hrdinky nebol náhodný. Penelopa, okrem toho, že je jednou z mnohých, je ženou hrdinu, je manželkou čakajúcou na návrat manžela z dlhoročnej dobrodružnej cesty. Pokiaľ on útočil, dobýjal, putoval a bol oslavovaný za svoju šikovnosť a akčnosť, ona dúfala, bránila sa, trpezlivo sa dlhé roky nepohla z miesta a bola blahosklonne pochválená za svoju pokoru a vernosť.

Atwoodová neprekvapuje. Rozhodne a odvážne, tak ako to má vo zvyku, rozbíja klišé, doteraz zjavné prehliada a neviditeľné robí viditeľným. Kompozične i tematicky sa pre ňu kľúčovými stáva dvanásť mŕtvych dievčat, Penelopiných slúžok, ktoré boli obesené po Odyseovom návrate domov. Spisovateľka buduje svoje rozprávanie miešaním tradičných prvkov gréckej drámy s modernými románovými postupmi. Penelopin monológ strieda zborový spev mŕtvych dievčat, ktoré si doslova užívajú svoju pozíciu chóru – pýtajú sa, komentujú, spochybňujú, sú živým svedomím i pokušením. Návrat chóru do rozprávania bol určite šťastným riešením a pripomenul mi, ako som sa svojho času výborne zabávala na filme Mocná Afrodita od Woodyho Allena, ktorá je v tom najlepšom zmysle slova učebnicovým príkladom brilantného zvládnutia začlenenia chóru do moderného rozprávania. Musím sa priznať, že v Atwoodovej prípade mi chýbala allenovská ľahkosť. Feministická prednáška zboru mŕtvych dievčat o symbolike ich zavraždenia pôsobí po ich spevných partoch trocha kŕčovito.

Atwoodová vytrvalo hľadala možnosť, ako by sa mohol starý svet konfrontovať s novým. Riešenie našla vo svete mŕtvych, kde sa všetci stretajú a odkiaľ môžu unikať do svetov súčasných. Dovoľuje čitateľovi nakuknúť do životov moderných Odyseov alebo krásnych Helien, ale potenciál týchto výletov ostáva zámerne nevyužitý. Je to predovšetkým Penelopino rozprávanie a ona ostáva dobrovoľne zaseknutá v priestore bez tela, ale zato s pamäťou plnou spomienok. Je to Penelopin príbeh, príbeh ženy, čo celú svoju mladosť strávila čakaním na návrat muža, ktorého si nevybrala, ale zamilovala, ktorá čelila samote, starnutiu, intrigám, horde majetkuchtivých pytačov, vrtochom tínedžerského syna a výčitkám svedomia za smrť dvanástich mladých dievčat. Naučila sa vidieť veci jasne, bez príkras a predsudkov. Skutočne záleží na tom, či Odysea a jeho posádku lákal vábivý hlas Sirén, alebo spev kurtizán z luxusného sicílskeho bordelu?

Takto čítaná Atwoodovej Penelopiáda je zábavným, zľahka provokatívnym čítaním, ktoré sa pýta, spochybňuje a ponúka alternatívy. A to nie je samozrejmou súčasťou každého literárneho rozprávania.  

Atwoodová, Margaret: Penelopiáda. Mýtus o Penelope a Odyseovi. Preložila Jana Juráňová, Bratislava, SLOVART 2005, 168 s. ISBN 80-8050-045-3

Ďalšie články zo štvrtka 23. marca 2006
Rado Ondřejíček: Bohovia mojich rodičov
Peter Petro: Investičný poradca radí kupovať zlato. Okamžite!
František Gyárfáš: Komédia, čo nevyvoláva smiech