Padla facka, no a čo?

Kam si sa vybral?

Na záchod!

Ani sa neopýtaš?

Čo sa mám pošťať?

Sadni si a spýtaj sa!

„Ako chceš,“ odpovedal spolužiak Tóno, sadol si späť do lavice, ale nespýtal sa; vzal z parapetu črepník so sukulentom a vymočil sa doň.

Ak sa to niekomu z nás zdalo priveľa a zdalo, nedal na sebe nič znať, nebolo vhodné dávať najavo slabosť. Keď sa súdružka ruštinárka, čerstvá absolventka, ktorá jednoducho nemala na učňovke čo hľadať, vyrútila s plačom na chodbu, Tónovi sme síce vynadali, ale keď prišiel do triedy robiť poriadky riaditeľ, znovu sme boli zomknutí na rovnakej strane, v absurdnom šíku lojality s magorom, ktorého počínanie už síce prekročilo mieru, ale tej menej dominantnej časti triedy sa stále zdalo vtipné.

Neboli sme normálni učni, boli sme učni s maturitou, a predsa neuveriteľné hovädá, svorka puberťákov, ktorí spoznali limity len vtedy, keď sánka niekoho z nás narazila na päsť niekoho z nich. Ruštinárku si Tóno vyžral na praxi, poriadne, majster ho zmlátil nie ako učiteľ žiaka, ale ako chlap chlapa a Tóno si navždy zapamätal, že doháňať niekoho k plaču len tak zo samopaše sa nevypláca. Dnes je Tóno tatko rodiny, na ktorého by to nikto nepovedal.

Neboli sme normálni učni s maturitou, boli sme elitní učni s maturitou, z tridsiatich nás osem začalo študovať na vysokej škole a siedmi sme ju aj skončili. A predsa, vtedy a tam, ak by sme nedostali zopár po papuli, zdiveli by sme načisto. Nastupovali sme za súdruhov, končili už za pánov a v tom čudesnom vákuu, keď sa nevedelo, aké pravidlá platia a čo sa smie a čo nie, udržala si učňovka pravidlá akej-takej inštitúcie len preto, že keď sme prekročili hranice, dostali sme bitku.

Pravda je taká, že sme rešpektovali len toho, koho sme sa báli a báli sme sa len toho, kto dal jasne najavo fyzickú prevahu.

Keď som začal študovať pedagogiku a modelovali sme nezvládnuteľné výchovné situácie, rád som dával k dobru historky z učňovky a desil tak kolegyne – budúce učiteľky.

Ako sa zachováte, keď sa vám žiak vymočí do kvetináča?

Ako sa zachováte, keď vás žiak vyzve, aby ste na ňom vykonali orálny sex?

Ako sa zachováte, keď vám žiak vytrhne z ruky ukazovátko, zlomí ho a zahodí?

Ako sa zachováte, keď vás žiak sotí, prípadne vám chytí ruku, keď už to nezvládnete a chcete mu dať facku, a on dá facku vám?

„To nie sú príklady z praxe,“ banalizovala moje modelové situácie prednášajúca, presne ten typ, ktorý nikdy neopustil pedagogické bezpečie vysokej školy, a teda ten typ, ktorý by v drsnej praxi základných a stredných škôl neodučil ani polrok, lebo žiaci by ju zničili.

Pedagogika zrejme nie je úplne zbytočná paveda, no škoda, že viac ako na Herdera, Makarenka, Komenského, a pokojne aj toho Pestalozziho, dá na predstavu nevinných dobručkých dietok, ktoré sa ani nevedia dočkať, kto ich čo naučí. Asi to nie je jej chyba, chce sa prepracovať k ideálu, a tak si konštruuje východiská, avšak nie je jednoducho možné, aby ignorovala facku ako jeden zo základných a celkom legitímnych výchovných prostriedkov.  

Nie je horšie, nevďačnejšie povolanie ako učiteľ. Kto neverí, nech si to skúsi. Ak učiteľom vezmeme ešte aj to po papuli, môžeme na školu celkom rezignovať.  

Keď si spomeniem na učiteľov v základnej a strednej škole, čudujem sa len jednému – že nás nebili viac. Nie mňa, ja som ako decko nestál za reč a v puberte na učňovke som si faciek užil hojne, a keby len faciek, ale tak, celkovo.

Už vtedy sme sa nedali zvládnuť bez drobného fyzického násilia a len ma desí, ako to v školách vyzerá dnes. Mám celkom konkrétnu predstavu a nie je to nič, čo by sa dalo publikovať pred desiatou hodinou večer.

Žiaci si nafilmovali učiteľa, ako realizuje Komenského pedagogické odporúčanie v praxi – v hraničnej situácii možno pristúpiť k fyzickému trestu – a učiteľ z toho bude mať problém, veľký problém, lebo on je ten, kto pochybil. Deti sa nemajú biť.

Kto povedal? A ako to myslel? Netvrdím, že to neplatí, len by som rád dodal, čo všetci vieme a prax to, žiaľ, potvrdzuje. Deti sa nemajú biť, len niekedy sa inak už nedá.

Mne je to jedno, predstava anarchistickej budúcnosti, v ktorej sa naša na všetko a všetkých rezignujúca civilizácia rozpadá, sa mi páči, len neviem, či to nie je preto, že ma nebili dosť.

Iné ma nadchýna: skutočnosť, že stále existujú ľudia, ktorým je učiteľstvo posvätné, vnímajú ho naozaj ako poslanie a chcú ho robiť, ako najlepšie vedia bez ohľadu na to, čo za to.

Nikto neučí pre peniaze a ani pre rešpekt či spoločenskú prestíž už nie. Prečo teda? Niektorí preto, že nič iné nevedia a zvykli si, iní preto, že niekto to jednoducho robiť musí a dominantná skupina preto, že má jednoducho deti rada a vidí v tom zmysel.

A potom príde studená sprcha, prvý ostrý deň v škole, deň, v ktorom sa ústretový, milý a láskavý učiteľ najprv zmení na skutočnú šelmu, aby neskôr nemusel siahať po fackách, a niekedy po nich musí siahnuť, ale nie je rád, alebo sa nezmení – zostane ústretovým, milým a láskavým učiteľom a vydá sa na pomalú a strastiplnú cestu k šialenstvu.

Keď sa v pamäti vrátim do učňovskej triedy a premýšľam nad našou motiváciou v situáciách, ktoré sa končili alebo výpraskom, alebo útekom súdružky učiteľky, nedokážem sa rozpamätať na nič racionálne, čo nás k tomu viedlo. Rodiča nás takých nikdy nevideli a ak by uvideli, hanbili by sa a my s nimi, ale tam, ako súčasť svorky, sme boli jednoducho zlí.  

Našťastie sa našiel niekto, kto nám to dal pocítiť. Obchádza ma metafyzická hrôza z toho, že môže prísť čas, keď sa nik taký nenájde, lebo on sa bude báť ich, nie oni jeho. Môže si kto chce vravieť, čo chce, ale existujú situácie, v ktorých jedinou cestou k rešpektu je násilie.

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [100]