Stačí pár viet k veci

Nachádzame sa v období štátnych skúšok a iných zábaviek pre študentov. Vystrašené tváre stojace na chodbách škôl volajúce o pomoc a čakajúce na ortieľ. Ibuprofeny a homeopatické povzbudzováky po vreckách, nepohodlné škrtiace kravaty a premýšľanie, čo ďalej s načatým životom. Štátnice som si odskákal aj ja dňa dvadsiateho tretieho mája a z tohto stresujúceho a nervy drásajúceho dňa vo mne ostali nejaké dojmy, ktoré sa pokúsim opísať v tohto úvodníku.

Hneď po príchode som dostal rôzne ponuky od spolužiakov. Od hroznového cukru počnúc, tabletkami proti bolesti hlavy končiac. Zjedol som dva tie cukry, jednu tobolku na zvýšenie pamäti a schopnosti koncentrácie. Ibuprofen až po troch hodinách, keď sa dostavila bolesť v oblasti spánkov. Zo začiatku sa moja psychika bránila smiechom. Smial som sa na všetkom a otravoval tým svoje okolie, takže všetkých rozbolela hlava asi skôr ako mňa. Keď ma smiech prešiel, prišiel rad aj na mňa.

- Hoď sem, prosím, tú tabletu.

- Dík. Dík.

Občas vyšiel von niekto zo skúšajúcej komisie a pobavene a so súcitom zároveň na nás pozrel, dodal pár povzbudivých slov a zmizol opäť za dverami, z ktorých chcel byť už každý von. Išlo hlavne o to, povedať na každú otázku aspoň tri vety k danej téme. Ostať ticho by bol najväčší prúser. Začali sa chystať rôzne taktiky.

- Ak náhodou nebudeš nič vedieť o Platónovi, začni hovoriť o Aristotelovi.

- A ak nebudem mať šajnu ani o tom?

- Tak vybaľ Kanta.

- To je ale pekná blbosť, kámo.

- Tak ale je to lepšie ako len pozerať do lavice, nie?

Nakoniec som sa dostal ako predposledný dnu aj ja. Strémovane som sa pozrel na komisiu a pozdravil tak, že ma nikto z nich nepočul. Uvidel som papieriky s otázkami, komisia zatiaľ chrúmala oriešky, keksy a pistácie. Vybral som si štyri papierové slíže a modlil sa, aby tam nebol Derrida, Foucault, alebo Witgy, ako komisia familiárne prezývala Wittgensteina. Neboli tam! Chválabohu tam neboli!

A čo teraz? V jednej otázke som bol doma. Ako vážne som sa v nej orientoval. A tie ostatné? Vedel som, že v ďalších dvoch budem musieť improvizovať a pri tej poslednej sa spotím ako nikdy. Musel som zapojiť svoje stredoškolské znalosti. Doslova ich posledné zvyšky. Matne si spomínam, že osvietenstvo sa tam preberalo. Vynorilo sa mi pár mien. Celkovo to nedávalo zmysel. Takže som im povedal krátku rozprávku o Rousseaovi a encyklopedistoch, ako sa klaňali rozumu a boli moooc rozumní. Všetci. Pripojil som vysvetlenie tézy človek-stroj, k čomu ma vyzvala členka komisie, mimochodom, veľmi sympatická žena s okuliarmi. Dobre vedela, že takú blbosť musím vedieť, a preto sa na ňu aj spýtala. Pozrel som na fľaše s vínom v debničkách a uvedomil si, že toto asi nestačilo ani na éčko. Úplne som zabudol, že stačí neostať ticho. Bledý som sa vytackal von, kde mi bolo oznámené, že nikto nebol dnu tak dlho ako ja. Nuž čas je relatívny. Spomenul som si na otázku o čase, sv. Augustína, Kanta aj Einsteina a sadol si na stoličku.

Keď sme stáli nastúpení pred profesormi a čakali na výsledky, pozeral som sa do zeme a čakal. Medzitým sa spomenulo, že dvaja chalani si to zopáknu v januári. Bol som si na istom, že som to ja, tak som len smutne pozeral na linoleum a šúchal novými topánkami, v spotenej bielej košeli, priškrtený kravatou od fotra.

- Renat Khallo.

Zbystril som unavenú pozornosť. Medzi známkami nezaznelo ef iks. Osvietenstvo za dé. Ty vole. Chcel som zakričať, ale nevedel som prejaviť radosť, tak som ju ako vždy potlačil a len sa prihlúplo usmieval na protiľahlú stenu a videl sa už s fľaškou v ruke, ako si konečne vyplachujem hlavu s titulom magistra.

Nasledovala oslava, vysmiati spolužiaci, víno, šampanské, esemesky, kvety, chľast, gitara, popíjajúci profáci a neustrážené tykanie si s nimi. Z bytu som sa neviem ako dostal na diskotéku, kde som tancoval na letné hity rádia X, ktoré si nepamätám a prebudil sa na gauči opäť v byte spolužiačky Janky. Boty na nohách, kravata na hlave, víno na košeli. Wow! Pustil som muziku, pomohol upratať a umyť poháre, vyobjímal spolužiačku a vypadol na autobus domov. Svet mal viac farieb, zelená bola zelená, žltá žltá a autobus poloprázdny. Cítil som sa božsky. Až do ďalšieho dňa, keď som si uvedomil, že sa musím prihlásiť na Úrad práce.