Hudobná lekáreň The Cure

Už vo vlaku z Bratislavy do Stovežatej ste si mohli všimnúť, kto sa chystá vystúpiť v Holešoviciach a odtiaľ sa za necelých desať minút presunúť k T-Mobile Aréne. Tričká The Cure, namaľované linky a čierny outfit to naznačovali až-až. Popíjali sme pivo (svetlé) a občas niekto zakričal:

- My ideme na Kjuuuur! -

A pani oproti, čítajúca knižku, prevracala očami.

Geniálne, kúsok od stanice situované, miesto činu nás privítalo vľúdne. Minimálne šacovanie členov security, všade dostupné stánky s občerstvením. Po tejto stránke všetko klapalo. Viem, že sú to veci nanajvýš povrchné, hlavne keď sa hovorí o takom sviatku, akým je koncert postpunkových legiend a vôbec legiend, treba sa zmieniť aj o tomto elemente.

Sadli sme si na svoje miesta a započúvali sa tak trocha do predkapely 65daysofstatic. Tak trocha sa započúvala asi celá hala. Z atmosféry bolo jasné, že ide iba o zahrievačku: nehrali zle, ale skutočne sa čakalo iba na Roba Kováča a jeho kamarátov. 65daysofstatic odohrali asi polhodinový set inštrumentálneho zvukového noiseu, na ktorom viseli klavírne a gitarové melódie. Viac-menej mi to evokovalo filmovú hudbu. Nebolo to zlé, ale konečne sa dostavila očakávaná štvorica a začala nás liečiť svojimi životodarnými prameňmi.

Hlava Roberta Smitha sa zjavila na pódiu ako planéta. Hneď po krátkom a výkrikmi nadšenia naplnenom naladení a ozvučení sa okolo nej začali točiť zvuky úvodnej Plainsong. Počas jej zvončekov sa zo stropu rozsypali strieborné trblietky a hala sa ocitla v zvláštnom smutno-krásnom svete. Po sebavedomom vokálnom výlete speváka v strede piesne sa ozval obdivný aplauz. Pán Smith pripomínajúci postavu z filmu Tima Burtona nás zasväcoval do The Cure. Spoľahlivý šaman. Počas celého koncertu pôsobil skromne a vyrovnane. Niečo ako:

- Pozrite, ľudia, ja na vás nebudem hrať hviezdu. Máme tu len veľa muziky a vy nás počúvajte.

Nasledujú záležitosti ako Prayers For Rain a A Strange Day. Mohol by som teraz vypísať celý pražský setlist, ale nemyslím, že je to vhodné. Poviem, že The Cure, čo sa týka výberu skladieb, hrali veľmi vyvážený koncert. Nechýbali totiž osvedčené hity a skladby roztlieskavajúce a ani viac melancholické a meditatívne kúsky z ich rozsiahlej diskografie. Museli ste sa skutočne naladiť na ich vlnu. Rozhodne som od nich nečakal spotený koncert, z ktorého je problém si niečo zapamätať. Viacero ľudí mi potvrdilo, že to bolo presne to, čo čakali. Prierez tvorbou týchto pánov bol zvládnutý výborne po inštrumentálnej aj zvukovej stránke. Zvláštnosťou boli chýbajúce klávesy, ktoré boli nanovo nahrané vopred, či hrané Smithom, alebo excelujúcim Porlom na gitaru ako sólo. Pre mňa bolo nádherné, ako klávesový leitmotív z Lullaby hral Robert na gitare. Jednoduché a pritom barokovo (možno skôr goticky) krásne zároveň. Vychutnal som si výraznú Lovesong s nesmrteľným basovým riffom. Toto však môžem povedať o celom koncerte. Je mi až trápne takto chváliť, ale The Cure sa proti prípadným hnidopichom proste obrnili kvalitou.

Čo sa týka zvuku, imponovala mi basa vyrážajúca zospodu do žalúdka, kde príjemne hriala počas celých viac ako troch hodín trvajúcej šou. Spôsobovala minimálne to, že vás groovujúc ako pradúci medveď (medvede nepradú) nútila hýbať telom aj pri pomalších skladbách. Sekundovali jej gitary zvukom špecifickým pre The Cure. Proste zvuk bol so pure, že ste počuli každý detail.

Zhrniem to: skvelý setlist, ktorý dal veľa erudovaným cureológom, rovnako ako aj tým, čo viac-menej čakali na Boys Don’t Cry, úžasný krištáľovo čistý zvuk, ako keď sa triešti porcelán, precízny a uvoľnený inštrumentálny výkon. Po koncerte rezonovalo jedno slovo. Poctivosť. Možno, že by si niektoré pompézne stars mohli zobrať príklad. Ale bola by asi nuda, keby nás každý takto prekvapoval.   

The Cure, 21. 2. 2008, T-Mobile Aréna, Praha

Ilustračné foto: Filip Drábek