Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Dodo Hanes | 7.4.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Profesionálna rozchodkyňa

Blank

Na mojej spolužiačke z gympla sú úžasné tri veci: dlhé nohy – ako hovorili moji kamaráti z vojny: „vysoké chcání“, super káva, ktorú vie navariť, a jej vychýrené orechové zákusky. Nie div, že sa o ňu chlapi išli potrhať, odkedy si pamätám. Mohla si vyberať. Chodila s kulturistom, cyklistom, dvoma futbalistami (oboma naraz, aby sa na ňu nepovedalo, že nadržiava nejakému klubu), horolezcom a čo ja viem s kým ešte. Dokonca aj s požiarnikom, to bolo vtedy, keď pravidelne behávala kolečká okolo parku, aby ho tromfla v každoročných previerkach. Bol to pohľad pre bohov, tie jej žirafie nohy v zelených šortkách, dlane na poskakujúcich prsiach, tmavý vrkoč, čo jej s každým skokom bičoval chrbát. Keď prebiehala okolo, všetko mužské od deväť do deväťdesiat si utieralo sliny.

Napriek tomu ešte na tretie pomaturitné stretnutie prišla Dušana ako slobodná. Niežeby bola prieberčivá, naopak, dala... šancu každému. Ale nikdy to nedopadlo dobre. Dušana totiž hľadala lásku. Osudovú a večnú.

„Povedz,“ mrkla na mňa ponad pohárik vína. „Na čo iné by mi bol chlap? Mám byt, zázemie v rodine, dobrú prácu, priateľov, dokážem si opraviť vodovodný kohútik, ešte aj to dieťa sa dnes dá zariadiť bez muža. Ja nepotrebujem nič, len aby ma niekto miloval.“

„A tí predtým ťa vari nemilovali?“ nadhodil som, lebo som vedel svoje.

„Milovali,“ pripustila. „Ale mne sa voľáko nedarilo milovať ich.“

A bolo to vonku. Dušana naozaj nebola horenos. Keď niektorý z nápadníkov preukázal dostatočnú vytrvalosť, vyšla si s ním. S niektorými raz, s inými to ťahala roky. Za ich prejavy ľúbosti im venovala svoj šarm, pochopenie, celú svoju osobu. A túžobne očakávala, kedy to vzplanie aj v nej, veď mnohí si to zaslúžili – ten oheň, ktorý ju prinúti žiť s druhým človekom naveky. Ale asi mala mokré zápalky. A tak, jedného dňa, zvyčajne keď neodbytný priateľ už niekoľkýkrát spomínal svadbu, usadila ho vo svojej obývačke, navarila mu výbornú kávu, ponúkla ho orechovníkmi a rozumne mu vysvetlila, že ak sa chce ženiť, nech skúsi o dom ďalej. Taká úprimnosť je odzbrojujúca, aspoň zatiaľ každý zložil zbrane.

„Ver mi, nie je to ľahké povedať niekomu do očí – si síce úžasný, ale neľúbim ťa a už ťa nechcem ďalej obmedzovať v iných možnostiach.“

Prikývol som. Aj mne kedysi urobila kávu a ponúkla tanier s koláčmi, ale to bolo ešte na gympli. Nehneval som sa, na Dušanu sa nedalo hnevať. Len som si trocha posmútil, no aj to ma rýchlo prešlo. Lebo Dušana sa už vtedy vedela rozchádzať tak akosi profesionálne. S pochopením pre naše urazené city, doplnila nám cukor a kofeín, potľapkala po pleci a bez rozlúčkovej pusy poslala domov s tým, že určite máme zavolať, ako sme došli. Zavolali sme. Potom ešte niekoľkokrát. Pokiaľ viem, skoro všetci jej bývalí sú dosiaľ jej priateľmi a raz do roka jej volajú, či je zdravá a v poriadku, a chvália sa jej s úspechmi svojich detí.

„Aha, toto sú naše mačky,“ vytiahol som fotky. „Počuj, a nikdy ťa to nemrzelo, že si niekoho proste len tak pustila k vode? Po všetkom, čo ste spolu prežili?“

Usmievala sa nad albumom, popíjala vínko. „Ja som v každom vzťahu mala pocit, že klamem, prinajmenšom samu seba. A keď som sa konečne priznala k svojej neláske, bolo to ako keď sa náhle vystrábiš z ťažkej choroby. Pamätám sa, ako som raz po takomto rozhovore vyprevadila na vlak človeka, s ktorým som chodila štyri roky. Keď som sa vracala zo stanice, dobre že som sa nevznášala pol metra nad zemou, tak ľahko mi bolo na duši. Zrazu pri mne zastalo auto, vyklonil sa taký fúzatý sympaťák, že vraj: slečna, nechcete si privyrobiť? Začala som sa strašne smiať, musel si myslieť, že mi šibe, a tak som mu len zapriala šťastný lov a zmizla som v najbližšom obchode. Vieš, ja som asi fakt vadná, asi na to nemám bunky, či čo.“

„Ale máš,“ chlácholil som ju a potajomky pozoroval krivky, za ktoré ju nenávidia aj dvadsaťročné. Popíjali sme a rozprávali sa až do záverečnej. Ku koncu večierka sme sa pofotili so spolužiakmi, Dušanu som odprevadil k jej bytu a potom sa ponáhľal domov, k svojej žene.

Zavolali sme si na jeseň, neskôr na Vianoce a na Veľkú noc. Z toho, čo som počul, Dušana to už evidentne vzdala. Nechodila s nikým, hoci jej už na dvere pomaly ťukala štyridsiatka. Aj na ďalšie Vianoce bola sama, i nasledujúce.

A potom mi zavolala ona. „Idem sa vydávať,“ pochválila sa.

„Ježišmaria, fakt?“

„Hej,“ hlaholil jej hlas na druhom konci, bolo počuť, že sa šťastne usmieva. „Volá sa Karol, je programátor ako ty, a ja som zamilovaná.“

Ťažko mi to bolo uveriť. Žeby sa Dušana po všetkých tých profesionálne vybavených rozchodoch rozhodla profesionálne sa postaviť aj zoznamovaniu? Vari po rokoch skúseností dokázala eliminovať to, čo jej na mužoch vadí, a vybrala si pána dokonalého, s ktorým ju bude čakať šťastie naveky, amen?

Musel som to čudo vidieť na vlastné oči. Samozrejme, šiel som sa pozrieť na sobáš, aj s mojou ženou. Vzadu, za Dušaninou početnou rodinou, stálo niekoľko párov – impozantných mužov s manželkami. No nik si nešiel odstrihnúť prameň nevestiných vlasov. Pozorovali sme nervózneho krátkozrakého Karola v novom obleku a hodnotili, čo je na ňom, preboha, také zvláštne, že my nie, a on hej.

Prisámbohu, nič.

Keď si roztrasenými prstami navzájom navliekali obrúčky, pozreli sa jeden druhému do očí. A vtedy mi došlo. Žiadna eliminácia, žiadna profesionalita. Karol bol jednoducho správny chlap v správnej chvíli na správnom mieste a konečne Dušanu zbalil. Tak, ako ja kedysi svoju ženu, úplne amatérsky, a dúfam, že navždy.

Začal som sa potichu smiať, takmer som sa zadusil. Žena sa na mňa pohoršene pozrela a vyviedla ma za ruku von. A ja som sa nechal. A keďže sme už boli nahodení, dal som jej pusu a šli sme spolu po dlhom čase na pivo.



Dodo Hanes  viac od autora »
Vaše reakcie [80]
:: Súvisiace reklamné odkazy