Ruky po dedkovi, oči po mame

„Ty si Marek, však? Hneď som ťa spoznal, celá mama.“

Blonďavý puberťák prikývol, mykol plecom a šiel si sadnúť k niekomu atraktívnejšiemu, než je rovesník jeho rodičov. Vydýchol som si. Rozšafné akné na jeho tvári nesmierne sťažuje identifikáciu, zvlášť keď som toho chlapca naposledy videl tlačiť na nočníku.

Zišli sme sa na promócii. Švagrinej sa (Pánboh zaplať!) podarilo dokončiť diaľkové štúdium a novopečená pani inžinierka sa rozhodla usporiadať slávnosť vo veľkom štýle. Pripadal som si ako Hujer, keď som si potriasal rukou s príbuznými, čo sa poschádzali z celého Slovenska. Ale nevadí, keď je človek medzi svojimi. Prípitok, predjedlo, polievočka, taký rezník a hentaký rezeň, mňam. Po zákusku a káve škoda otáľať, víno v krčahoch by mohlo zvetrať a možno aj vodka, becherovka a fernet. Treba okoštovať z každého.

Po dvoch hodinách koštovania sa zasadací poriadok trocha premiešal. Tí, čo sa dávno nevideli, zhrčili sa, aby si oživili spomienky. Tí, ktorí sa nevideli nikdy, sa vydali na púť poznania. Ešte pár deci a poldeci, už sme nasadili priamu líniu a miešať nebudeme, zostaneme pri pive, aspoň nám lepšie vytrávi.

„Na zdravie,“ hovorí bratranec. Medzičasom dospel do takého veku a vzhľadu, že ho volám Bruce. Sám si hovorí Kivi. Popíjame, chechtáme sa na našich detských vylomeninách a pozorujeme rodinu.

„Počuj,“ hovorí po ďalšom pive Bruce. „Tá tvoja mama, čím je staršia, tým viac sa ponáša na babku.“ Myslí tým našu spoločnú babku, samozrejme. „A ty,“ pozrie sa na mňa skrz žltý mok uväznený v skle, „ty sa zasa stále viac podobáš na svoju mamu. Vzhľadom aj povahou.“

„Takže vlastne aj ja sa podobám na babku.“

„Hej,“ usmeje sa Bruce a jeho plešatá hlava naozaj vyzerá ako veselé kivi prekrojené napoly.

„Tak už chápem, prečo ma odmalička neznášala.“

„To je tá babkovská zaťatá povaha,“ vysvetľuje mi Bruce. Prikývnem. Nebudem predsa oponovať teóriou mojej mamy, že tú príslovečnú zaťatosť som zdedil po otcovi. „Neznášala nikoho,“ pokračuje bratranec. „Gény sú gény. Daj si pozor, lebo raz budeš ako ona, aj bratovi to hovorím, ten je tiež po nej. Našťastie...“ doleje si z fľaše napenisto, „ja ti na sebe pozorujem, že budem asi na dedka.“

V duchu som sa naštval. Každý chce byť na dedka. Všetci si ho pamätajú ako progresívneho umelca, majstra všetkých remesiel, a ženám sa pri spomienke na neho dodnes podlamujú nohy. „V tvojom veku mal ešte bohaté vlasy,“ odvrkol som.

Ale Bruce ma nepočul, už bol na ceste k švagrinej a najbližšej miske so syrovými rožtekmi.

Z opačnej strany sa ku mne pritočil druhý bratranec, Bruceov brat. „Starneme, čo?“

„Čo narobíš.“

„Škoda, že tu nie sú dedko s babkou. Chýbajú mi. Ale vieš, čo som si všimol? Čím som starší, tým viac som ako náš dedko. Nie ako on,“ kývol hlavou smerom, ktorým sa pobral Bruce. „On ti je celá babka, fakt. Ťažko je s ním vyjsť.“

Dolial som mu pivo. Podebatovali sme ešte o kadečom, aj o tom, ktorá neter sa na koho podobá a že gény sú gény a čo zdedíš, toho sa nezbavíš.

Domov som prišiel sýty vo všetkých ohľadoch. A spokojný. Nikto sa s nikým nepobil, nenarobili sme hanbu, žena si po rokoch konečne padla do nôty so švagrininým bratom. Na druhý deň sme si všetci navzájom telefonovali, ako bolo fajn, a že by sme si to mali najbližšie zopakovať.

Ale v skutočnosti sa mi nechcelo. Nešlo mi to totiž z hlavy. Prečo ja mám byť na frflavú babku a taký Bruce podedí všetku tú kreativitu, šikovné ruky a mužný šarm? Ako ja k tomu prídem, že mne niekto pridelil zlomyseľný jedovatý jazyk a Bruce dostane do vienka sexepíl a vysoké IQ? Darmo sa pechorím, môžem sa na to rovno vykašľať, s dedičnosťou aj tak nevypečiem. Aj susedia si pred sedemnástimi rokmi adoptovali krásne dievčatko, a napriek láske, ktorou jedináčika zahŕňali, im slečna utiekla s treťoradým spevákom.

„Čo si dnes tak ticho?“ opýtala sa ma žena, keď sme večerali pizzu Čo-sa-našlo-v-chladničke.

Nabodol som olivu na vidličku a použil ju ako ukazovadlo. „Prosím ťa,“ predniesol som hrobovo. „Keby si na mne zbadala, že začínam byť nemiestne hašterivý, to nie som ja, vieš, to... to som zdedil po babke.“

V tú ranu, ako som to povedal nahlas, som pochopil absurdnosť tej vety a kúsok olivy sa zastavil na polceste. To nie ja, to už tak bolo – znie najčastejšia výhovorka po nejakom nepeknom čine. My sme ju tak nevychovali, to sa len zrazu ukázala povaha, čo podedila po svojej skutočnej matke, tvrdia susedia. Pozrite sa, čo sme zdedili, s tým sa nedá nič robiť, vyhovárajú sa lajdáci tam dolu i hentam najvyššie.

Figu borovú. Naozajstnými ručičkami po dedkovi a dobrým srdcom po otcovi sa môže pýšiť len morbídny sluha Igor z Pratchettovej Plochozeme. Ostatné je na našej vôli a na tlaku nášho okolia. Gény-negény, v každom je niečo dobré a niečo zlé a je len na nás, ako to použijeme.

Uškrnul som sa nad svojimi detinskými pochybnosťami, vložil si olivu do úst a škodoradostne sa zadíval na ženu, ktorá si, zaujatá mojimi rečami, vytlačila na pizzu namiesto kečupu tabasko.

Dodo Hanes  viac od autora »
Vaše reakcie [11]