Ako Teskohippies skončili v sieťach

Je marcové predpoludnie a iba v krátkych rukávoch nakladáme gitary a zosilňovače do tmavomodrej feldy. Východiskový bod sú Piešťany a cieľovou stanicou naše hlavné mesto. Máme tam odohrať nejaký koncert. Zadarmo, ani benzín nezaplatia. Keďže sme v začiatkoch, a to už niekoľko dlhých rokov, sme radi, že sa ide hrať. Mám síce trému ako vždy, ale držím sa statočne aj so studenými rukami na koženkovom puzdre gitary.

V aute odchádzame štyria: šoférujúci Bohuš, Vilo s priateľkou Barborou a ja. Do auta svieti slniečko a po diaľnici uháňame tak stotridsať kilometrov za hodinu. Z reprákov hrá raz Tata Bojs, inokedy IAMX a medzitým sa posmeľujeme rôznymi kecmi. Vykláňam z okienka hlavu proti studenému prúdu vzduchu a opätovne ju ukrývam do slnkom vyhriateho interiéru tmavomodrej škodovky. Občas zazvoní telefón. Väčšinou sa ozve bubeník Lukáš, ktorý za nami cestuje vlakom spolu s basgitaristom Šaňom. Takže rytmická sekcia je na koľajniciach, melodická sviští po diaľnici.

Prichádzame do Bratislavy. Zlaté piesky, Tesko, ale čo ďalej? Dostaviť sa máme k nejakej galérii. Tuším sa volá Trinásť metrov kubických a inštrukcie boli: „Niekde na Zlatých pieskoch, za Teskom.“ No dobre. Neviem, ako dlho sme krúžili okolo spomenutých destinácií. Hodinku? Dajme tomu. Nakoniec sme to však našli. Bol to súbor schátralých budov, ktorý pripomínal stavenisko. Zvláštne miesto. Okrem toho, že tu hráme, je hlavným programom čítanie neprofesionálnej poézie. Zišli sa tu totiž prispievatelia jedného literárneho serveru. Množstvo nicknameov a zrazu ich vidím naživo, len neviem, kto je kto. Sám som na ten server písal, ale čítať svoje výplody som odmietol. Radšej prídem zahrať s kapelou.

Vystúpili sme z auta a ja som bol stále nervóznejší. Fúkal studený vietor a víril prach usadený na betóne, ktorý vypĺňal priestor medzi schátranými unimobunkami a sivými budovami. Socialistické reálie a pomedzi ne pobiehala mládež s fľaškami lacného vína. Jabčáky, krabičáky, občas frankovka. Ľudia boli rozdelení do malých skupiniek a o čomsi, neviem o čom, debatovali. Atmosféra mi pripadala ťaživá, ale to bolo určite len moje zdanie. Nikdy neviem, čo v podobných situáciách robiť. Či stáť pomimo a pozorovať dej, alebo sa zapojiť a byť, mierne povedané, spoločenský.

Vytiahol som z auta gitaru.

- Tvár sa ako človek.

Vraví mi Barbora, ktorej meno vyslovuje jej priateľ Vilo veľmi komicky. Keďže je členom hnutia ráčkujúcich, hovorí jej radšej Báša.

- Tvár sa ako človek.

Tá veta ma zasiahla kamsi do žalúdka a ja som zapremýšľal, čo robím zle. Asi by som sa mal viac snažiť tváriť, ako to robí ona, ale keďže sa na ňu bojím čo len pozrieť, neviem určiť ten spôsob tvárenia sa. Po pár slovách s organizátormi podujatia zisťujeme, že v miestnosti sú hrozne malinké bicie a kotol je položený na umelohmotnom vedre modrej farby. Pre upresnenie dodám, že ten kýbeľ slúži ako stojan. Som zvedavý, ako sa pri tejto info zatvári Lukáš. Začína mi to byť fuk a spolu tiež začíname nadväzovať spoločenské kontakty. Uhýbame si z poeticky štýlového škatuľového vína a ktosi priniesol z neďalekého Teska plechovkové pivo. Predstavujú sa mi nicknejmami.

- Ahoj, ty si ten a ten? Ja som Raptile_12.

- Teší ma, LesnáVíla.

Atď.

Páči sa mi tu. Som zástancom takýchto akcií, aj keď sám sa od organizácie a samotného prispenia do radov čítajúcich dištancujem. Neviem poéziu ani počúvať. Ak si ju niekedy čítam, musí byť dobrá. Počúvať však neviem žiadnu, a tak sa v nabielo omietnutej miestnosti iba ošívam a mám chuť vykríknuť niečo ako:

- Serte na to. Poďme si vypiť k jazeru a trochu sa pobaviť.

Namiesto toho tam iba stojím a dívam sa na videoprojekciu plnú obrazov koľajníc, vŕb a lavičiek. Pán pred plátnom do ich sledu hovorí niečo, čomu ani zbla nerozumiem. Na konci jedného úseku však vždy zaznie potlesk asi dvadsaťčlenného obecenstva. Tlieskam s nimi, aj keď presne netuším čomu, ale to možno nebudú tušiť ani oni po našich pesničkách. Odchádzam von, aj keď je to neslušné, zapáliť si cigaretu. Ešte ma stihla zachytiť Šaňova ruka, ktorý medzitým dorazil aj s Lukášom.

- Renát! Nenechávaj ma tu! Ja sa tu sám bojím.

- Veď poď von aj ty.

- Nemôžem, ale nenechávaj ma tu!

- Neblbni. Hneď som späť.

O nejaký čas hráme a začíname zvučiť a podobné prkotiny. Odohrali sme koncert, ktorý sa ponášal na pristátie Boeingu v zberných surovinách a potom sme už iba spokojne nasávali víno s poetickým beklajtom v našich ušiach. Slová v miestnosti sa kopili, po zotmení sa zapálili sviečky a víno bolo fajn a pivo tiež a koňak tiež. Časom sme objavili výskyt podobných indivíduí. Stáli vonku pred betónovou budovou a nahlas sa smiali nevnímajúc dianie dnu. Pridali sme sa k nim a rozoberali somariny, potúžení alkoholom a outsiderskou megalomanskou rebéliou. My sme boli beat. Nás sa to už netýkalo a šťať sme chodili za budovu galérie. Horibilovi541 som povedal, že je slovenský Jack Kerouac, a že Lacike_S je Bukowski, do toho sme rozbili stolnú lampu práve počas vystúpenia folkovej speváčky Bix. Proste hanba, ako sa patrí. Zase sme všetkým ukázali, akí sme nehorázni burani a záškodníci.

Nakoniec sme sa všetci stratili po rôznych miestach Bratislavy. Som si však istý, že spomenutá beat skupinka sa držala do ranných hodín, ako sa na poriadnych umelcov a literátov patrí.

Na záver ešte dodám, že v marci tohto roku sa konajú SIETE 2008, čo je druhý ročník. Miesto konania je už omnoho menej andrgraundové a úroveň sa nepomerne zdvihla, takže ak budete mať záujem, príďte sa pozrieť a zažite to na vlastnej koži.