Panenka Mária vás uzdraví

Do čakárne vošiel s typicky skormúteným výrazom ťažko chorého, zúfalého človeka. V ruke držal obrázky a dvadsaťkoruny, rýchlym pohľadom zmapoval miestnosť a vrhol sa rovno k nám. Sestre vtisol do rúk obrázok Panny Márie a ošúchaný papierik s klasickým textom v duchu pomoci hluchonemým. Ráznym gestom som odmietla jeho ponuku na rozmyslenie a tvrdo sa dívala do jeho prosiacich očí.

Človek je zvyknutý stretnúť ich na vlakovej stanici či v reštauráciách, ale že budú disponovať bohabojnou drzosťou a vpália medzi rovnako, možno aj viac chorých, ako sú oni sami, to ma v sekunde dostalo do vývrtky. Úkosom som hľadela na sestru, ktorá pozorne čítala text. Vzápätí neuroticky, akoby šlo o život, hľadala v peňaženke dvacku. Chlapík zatiaľ obďaleč stál a pozoroval potenciálnych klientov. Keď zbadal, že v okolí sa to zazelenelo, ráznym krokom vykročil vpred a zbieral svoje úlovky. Padla mi sánka pri pohľade na tučný zväzok bankoviek, ku ktorým ich pragmaticky prikladal. K financiám mám síce celkovo laxný vzťah, ale hrúbku balíka som odhadla aspoň na 7 – 8 tisícok. Nebyť mojej sestry, ktorá sa takmer blažene usmievala na gýčovo gloriolový obrázok a v ruke žmolila dve pripravené desaťkoruny, nakopala by som ho priamočiaro do zadnice a hnala z nemocnice celé kilometre. Z deviatich ľudí, ktorí viac či menej trpezlivo čakali na vyšetrenie u láskavej pani psychiatričky, inkasoval chlapík osem dvadsaťkorunáčok. S výnimkou mňa. Rástlo vo mne podráždenie, tak som radšej zvolila defenzívu a viac sa naňho nedívala. Uvedomila som si až naliehavo natrčenú dlaň pred mojou tvárou. Pekné ruky, pomyslela som si a zamrmlala, že ja som obrázok nedostala. Pochopil a rýchlo šiel o dom ďalej. Nevedomky sa mi aj podaril malý test, vďaka ktorému som sa utvrdila, že nemôže byť hluchonemý. Nemal šancu odčítať z pier, nepohla som ani brvou, ani jediným gestom som nenaznačila, už len kvôli dočasne sfanatizovanej sestre, svoj negatívny postoj.

Vysoký, zdravo pôsobiaci mladík mal toľko duševného i telesného zdravia, že by ho mohol všetkým na klinike priehrštiami rozdávať. Jeho tvár bola až étericky pekná, bez najmenšej známky postihnutia. Na rozdiel od pacientov, ktorí vyčkávali na povinné ambulantné vyšetrenie. Nemal ani kruhy pod očami od večne neprichádzajúceho spánku, nemal stuhnuté končatiny od ťažkých neuroleptík, nebol naliaty vodou vďaka vedľajším účinkom spomínaných liekov, nemátali ho po nociach halucinácie a bezpečne ho nekvárili vyčerpávajúce endogénne depresie. S pokojom na duši zabalil kšeft a ja som skúmavo sledovala ľudí v čakárni, hľadiacich na Pannu Máriu, ktorú kŕčovito zvierali v rukách. Sestra ju opatrne, ako najväčší poklad sveta, odložila do peňaženky a nepríčetne sa usmievala. Nechala som ju v tom. Možno spolu s ostatnými verila, že sa vďaka nej uzdraví.

Falošný hluchonemý šiel zrejme na druhý koniec mesta do ďalšej nemocnice vnášať medzi ťažko chorých ľudí ľútosť a vieru. Ešteže sa celý tento príbeh skončil mimoriadne pragmaticky: keď sme šli so sestrou do lekárne po lieky, s hrôzou v očiach mi povedala, že nemá dosť peňazí. Vždy ju nechám lieky platiť zo svojho, aby mala pocit, že nie je odo mňa závislá. „Už tu mám len Panenku Máriu v peňaženke. Dala by si mi dvadsať korún?"