Platonické lásky sú jednoducho top. Nepustia vás ani po dekáde rokov. Bolo to hádam aj pred desiatimi rokmi, čo som sa takto spontánne zamilovala do mladého ruského klaviristu, čo hral Chopina ako báseň. Za klavírom pôsobil ako poloboh. Vždy pozeral niekam hore, akoby priamo z neba bral tú hudbu a hlavne cit pre ňu. Presviedčala som celé svoje okolie, že je nepopierateľným faktom, že ju aj veru dostáva priamo od Boha. Ja, bezbožná ateistka. Necitlivá racionalistka. Tvrdá pragmatička. Skurvená materialistka.
Stále som presvedčená, že Rem Urasin nepochádza z tohto sveta. Keď mal vtedy koncert o siedmej večer, zjavil sa v zákulisí tesne pred siedmou v roztrhaných texaskách a ošumelom svetríku zo secondhandu. Organizátori ho v polomŕtvom stave vítali ako britskú kráľovnú. Po prekonaní prvotného šoku, že sa predsa len zjavil a koncert BUDE, mu nenápadne naznačili, že by sa asi mal prezliecť. Jedným gestom, bez slov, všetkých upokojil, že má ešte kopu času a rád by si vypil teplý čaj. Všetci okolo lietali ako pomätení, aby zohnali nápoj pre Boha, až kým sa neprihlásil hromovým hlasom tučný vrátnik v tesilákoch, že on má čaj v termoske. Milý Rem v texaskách si ho vychutnával presne 19:02 na vrátnici za povzbudivých slov milého dôchodcu, ktorý pohotovo zalovil v minulosti a udržiaval konverzáciu: „Vypi, maladec!" Rem úctivo poďakoval a v sprievode organizátorov nachádzajúcich sa tesne pred nervovým zrútením pozvoľne odkráčal do zákulisia. 19:05 už stál na pódiu v smokingu, klaňal sa a usmieval sa ako chlapec, ktorý práve opustil pieskovisko, šťastný z nového parádneho hradu. Po prvej klavírnej fráze všetkým na chvíľu prestalo biť srdce a zároveň zrazu spontánne nedokázali prijať kyslík. Dôkazom boli vytreštené oči publika a náhle iná akustika, ktorá dovtedy niesla znaky pomerne priemernej. Tóny sa niesli ako v nadpozemskom svete, dramatické miesta kričali ako o spasenie, tie introvertné boli až mrazivo tiché. S klavírom sa láskal ako matka s dieťaťom a vzápätí doň búšil ako maniak. A permanentne sa pritom díval kamsi nahor.
Jakživ som v sále nepočula taký hrmiaci a nekončiaci potlesk. Nevedela som sa zbaviť vízie, že sfanatizované publikum si spečatilo osud a bude v sále tlieskať celý svoj život. Až kým sa dlane nezalejú krvou a v ďalšom štádiu nepomrú od smädu. Neoblomne tlieskali aj po troch prídavkoch. Tešil ma Rem, zároveň aj naše vzdelané publikum, ktoré tú hudbu cítilo. Keď som si neskôr načierno zohnala nahrávku koncertu, polovicu pásky tvoril len potlesk. Ale roky som ju počúvala, až kým sa mi do hlavy nevryla každá jedna fráza, každý jeden výraz a pestovala si obraz Rema dívajúceho sa kamsi nahor, počas každého jedného počúvania.
Po desiatich rokoch prišiel do nášho hlavného mesta. Neverila som vlastným očiam. Keďže som vtedy trpela finančnými suchotami, v prvom rade som riešila, ako sa za ním dostať. Neboj sa, Rem, ja si ťa nájdem a prídem za tebou, aj keď pôjdem týždeň pešo, zastrájala som sa. Nakoniec to malo vcelku prozaickejší priebeh. Účelovo som sa vyplakala na pleci bohatému kamarátovi-homosexuálovi, ktorý mi hneď na druhý deň zvestoval, že už má pre mňa lístky a budúci týždeň ma v hlavnom meste očakáva. Privítal ma v sprievode dvoch cudzích mužov – jedného súčasného priateľa a jedného expriateľa. Všetka eufória bola razom preč. Jeden z nich dosť okato dával najavo zjavný triedny rozdiel medzi nami dvoma a naparoval sa, že patrí k normálnemu podnikateľskému štandardu chodiť na podobné podujatia do filharmónie. Prechovávala som voči nemu ukážkovú antipatiu od prvej sekundy. Hlavne preto, že sa hrdil, že už raz v živote počul Čajkovského b mol a básnil nekonečných 10 minút, ako sa naň teší. Typický hudobný snob. Umlčala som ho otázkou, aká mi v podobných situáciách na 99 percent zaberá: Vieš, že ho Rubinstein považoval za primitíva? Obvykle to urazí ich ego, že asi uznávajú primitívnu hudbu. No a pochopiteľne, urazí to ich márnomyseľnosť preto, lebo netušia, kto bol Rubinstein. Zabralo to aj v tomto prípade. Okrem toho som mala zlý pocit, a nielen preto, že tí traja Rubinsteina nepoznali. Nikdy ho nepozná niekto, kto počul raz v živote Čajkovského b mol. Všetci kamaráti-homosexuáli boli odetí v handrách, z ktorých len vrchné diely bezpečne predstavovali celý môj ročný príjem. Keď sa ma spýtali, kto na tom koncerte vlastne bude hrať na klavíri, bola som len kúsok od toho, že ich domlátim ako žito. Trpezlivo, aj keď bez nadšenia, som im vyrozprávala môj platonický vzťah k ruskému klaviristovi, ktorý hudbu kradne od Boha, na čo sa všetci ako na povel spýtali: „Je pekný?" Nezaregistrujúc skutočný význam otázky, vravím: „Najkrajší!"
Koncert bol príšerný. V prvom rade hrali tú notoricky známu vec, z ktorej sa mi spravidla dvíha žalúdok už len z rozprávania – Čajkovského b mol, navyše publikum nemalo páru, koľko častí má klavírny koncert a po prvej časti začalo nadšene tlieskať. Rozčúleniahodné faux pas. Veď ešte aj sedliak, čo mu slama trčí z topánok, by reagoval inteligentnejšie! Naši filharmonici opäť raz nesklamali: hrali ako v prvej ľudovej. Netriafali sa do nástupov a bolo im v podstate jedno, že na pódiu majú sólistu od Boha. Nervózne som sa hmýrila v kresle aj preto, že z každej strany ma moji homosexuálni kamaráti drgali, že ten Rus je fakt pekný. A skromný. A aké má dlhé vlasy. A kam sa to vlastne pozerá? Prečo nie na klavír? Zalamovala som rukami, plieskala sa po čele a neuroticky frflala sama pre seba ako babka na Miletičke po zistení, že petržlen zdražel o dve koruny. Keď mal Rem pauzu a orchester sa snažil vybúriť, úkosom som mrkla na kamaráta-homosexuála. Plieskal sa po čele a zalamoval rukami s povzdychom: pch, to je strašné! Po koncerte mi vysvetľoval, že nechcel vyzerať ako laik a odkukal odo mňa tieto mimovoľné reakcie. V tom smútku, ktorý vo mne klíčil, ma to vážne pobavilo. Keď sme zbadali všetkých tých snobov vo foyeri, radšej sme na druhú polovicu koncertu nešli. Posadili sme sa do podniku a zvlášť ja som kriticky, minútu po minúte, hodnotila celý koncert. Platonická láska zo mňa zreteľne týmto zážitkom vyprchala. Nikto si ju nevšímal a kamarát-homosexuál zrazu neočakávane vyštekol po letmom pohľade na osadenstvo baru: „Bože, tu je to samá kurva! Tie kurvy snáď klonujú!" Keďže to povedal viac nahlas, ako sa patrí, my ostatní sme sa dostatočne pýrili od hanby. Rýchlo sme vstali, po ceste zaplatili a idúc z podniku sa ešte pre istotu spýtal: „A čo, nemám pravdu? Ale aspoň ten koncert bol dobrý, či nebol?"
Nebol. Repertoár zámerne vybratý tak, aby ho pochopilo aj najprimitívnejšie publikum na svete. A nepochopilo. Mohol tam prísť aj celý tucet Bohov, a tí snobskí kreténi by nikdy nepocítili ani zlomok z toho, čo všetci tí pred desiatimi rokmi.
Anna Weiss viac od autora »
Vaše reakcie [19]