Široko-ďaleko nebola žiadna trafika, a ja som mala neodolateľnú chuť zapáliť si. Funkčnosť zapaľovača v mojom vrecku bola zúfalo nulová a moja beznádej začínala hraničiť s odhodlaním prehrabať okolité smetiaky. Vbehla som k Číňanom. Alebo k Vietnamcom. Skrátka, do toho obchodu plného šmejdov. Rukami-nohami som vysvetľovala mladučkej Vietnamke ovládajúcej jediné slovenské slovíčko „anooo" moju urgentnú potrebu, keď som si po chvíli uvedomila, že zvuk prichádzajúci spoza plachty nie je nahrávka alternatívnej vietnamskej kapely, ale živý spev. Mladá už mala slzy na krajíčku, lebo nie a nie vyrozumieť, čo chcem. Zúfalo zavolala do priestoru nejaké meno a spoza plachty sa vyklonil malý človiečik s mikrofónom v ruke. Ústa mu ostali otvorené po nedospievanom slove, primitívny hudobný podklad bežal ďalej. Pasia Aziatov pre karaoke je všeobecne známa, ale vidieť šokovaného predavača s mikrofónom v ruke mi pripadalo mimoriadne zábavné. „Spievate si?" vravím, lebo nič rozumnejšie mi neprišlo na um. Predavač hodil široký úsmev, jeho asistentka začala naňho ukazovať prstom a pri každom bodnutí do vzduchu hlesla so silným ázijským prízvukom: „Superstar, Superstar, Superstar!" Odišla som z obchodu s novučkým zapaľovačom, čo fungoval celých desať šťuknutí, o poznanie bohatšia. Už po tretí raz ma to donútilo horúčkovito premýšľať o tom istom: aký zmysel má SuperStar?
Obvykle postupujem vylučovacou metódou a zakaždým dospejem k tomu istému: výnosy. Iný zmysel sa mi zatiaľ nepodarilo nájsť. K výnosom možno smelo priradiť aj krátkodobú eufóriu publika, či už priamo v tom čudnom kotle počas prenosov, alebo tých pohodlných pri televízoroch.
Meky vedel, prečo odmieta miesto v porote
Hľadanie talentov som vylúčila ihneď, hoci pôsobí ako evidentne najlogickejšia možnosť. Talentovaný spevák sa do podobnej súťaže neprihlási, to je fakt, ktorý bez okolkov kedysi potvrdil aj Meky Žbirka. Dobre vedel, prečo tvrdohlavo odmieta byť porotcom tejto súťaže. Pohybovať sa v medziach scenára a byť za zlého či za toho prívetivého, to by asi nebolo také nemorálne. Skôr trošku otravné. Ale vziať si na plecia zodpovednosť za to, že z nímanda spraví behom pár týždňov hviezdu, chce poriadne silný žalúdok.
Decká ešte spravidla v pätnástich nemajú svoj vlastný rozum, hoci rodičia, ktorí ich tam pustia, by ho mohli mať. Zákonitosť v šoubiznise hovorí jasnou rečou: rýchly vzlet, ešte rýchlejší pád. Alebo mi nebodaj niekto chce nahovoriť, že si spomína na spevácky výkon Peťa Kotuľu? Teším sa, že si vôbec viem vybaviť jeho tvár. To už je však osud, ktorý musia zdieľať všetci speváci karaoke. Mimochodom, aj preto, že sú takmer na veky vekov zazmluvnenými otrokmi.
Všetko iné, len nie spev
Otroci SuperStar majú ešte jedno špecifikum. Drvivá väčšina z nich nevie spievať, alebo sú len priemernými spevákmi karaoke. Potom neostáva nič iné, len upútať niečím iným ako spevom. Napríklad Roba Miklu si pamätáme len preto, že ukázal fotoreportérovi holú riť a neskôr, aby to nabralo grády, aj ďalšiu intímnu časť tela. Vskutku výnimočný talent. Ale dnes si na jeho prdel nikto nespomenie, dokonca už nie je zaujímavý ani tým rozvodom s naivnou Majkou.
Spomeňme aj prvú SuperStar Katku Koščovú, ktorej sa nedá uprieť istý cit pre muziku. Som presvedčená, že nebyť SuperStar, dnes mohla mať svoj vlastný, príjemný repertoár pozostávajúci z jazzových štandardov a spievať ich s úspechom po kluboch, trebárs aj zahraničných. Zašlá sláva infantilnej hitovky s nepochopiteľným názvom Katka je už dávno preč, a naša Katka si doma na východe pekne potichučky priberá. Medzičasom sa zbavila aj avantgardného účesu z éry novinového vzťahu s Jarošom a povedzme si úprimne, nie je ani vhodným artiklom na firemné večierky, kde by mohla nejakú tú korunu zarobiť na ďalší oranžový kabát zo sekáča.
Božskej Kája na to káp
Akokoľvek kontroverzne a ošúchane môže dnes pôsobiť Kája Gott, nedá sa zabudnúť, ako tým mladým ľuďom úprimne poprial veľa úspechov, ale najmä dobrých autorov piesní a tvorivých ľudí okolo seba. Hopla, a sme doma. Darmo raz Martina Šindlerová zmení svoje meno na Schindlerová, darmo sa pred objektívmi bude pretŕčať aj so svojou, onoho času poctivo utajovanou záhradníckou záľubou, darmo bude spievať prenikavo dramaticky J‘taime. Keď vyšiel jej album, v robote sme si ho pohadzovali jeden druhému ako prekážajúce lajno. Nakoniec skončil u upratovačky, ktorá ho s iskričkami v očiach plánovala podarovať vnúčikovi. O dva dni ho priniesla späť, že vnúčik sa aj potešil, ale potom si to nejako rozmyslel a už ho viac nechcel. Pani upratovačke sme sa potom kajúcne všetci zložili na melír a cédečko zrejme doteraz práchnivie niekde v nepotrebnej skrini. Obávam sa, že drvivá väčšina albumov týchto spevákov skončí tamtiež alebo v hypermarketových výpredajoch.
Akokoľvek som sa snažila spomenúť si na druhý ročník SuperStar, nevyplávalo mi na povrch ani jediné meno. Do kelu, vravím si, čo som vtedy bola v kóme? Horko-ťažko mi počas úporného snaženia vykvitlo pred očami meno Barbora Balúchová, ale spomenula som si na ňu len preto, že som kdesi čítala o jej úžasnom koncerte. Rozumej, predalo sa asi 9 lístkov a milá Barborka mohla zbaliť svoje sebavedomie do zápalkovej škatuľky a organizátori zbaliť všetky kulisy, lebo koncert museli zrušiť.
Skrátka a dobre, ak aj speváci majú nejaký talent a dokážu odspievať cudzie pesničky, spravidla nedokážu zaujať dlhodobo. To sa totiž viaže na úplne iné predpoklady, ktoré sú v tejto súťaži hutne negované. Zrejme tak kážu pravidlá. Porota (aspoň podľa toho, čo sledujem) nehľadá komplexnú osobnosť. Skôr naopak, takú rovno z kastingu posiela domov.
Pozornosť zacielená na vizáž
Po skončení prvej série išli milí finalisti na koncertnú šnúru. To vám bolo poplachu v zákulisí! Všetci zmätene pobehovali, hľadali vizážistku, štylistku, lebo nevedeli, čo si majú obliecť a ako sa nalíčiť. Nebolo podstatné, čo a ako budú spievať, skôr nastala ukážková panika, lebo tím ľudí „vykonaj" zrazu prestal naživo fungovať. Bol v pozore, len pokiaľ bežali kamery. Mladí ľudia pri prvom živom koncerte museli čeliť realite a nervovému kolapsu. Spievali bez šminiek a bez kostýmov, len v rifliach zo sekáča a s tvárami bielymi od strachu. A spievali príšerne. Predpokladám, že podobne dopadnú aj speváci tohto kola. Muzika nie je o vizáži, hoci v pop-music aj tá má svoje miesto. V prípade SuperStar je však pozornosť v prvom rade zacielená na vizáž. A každým ročníkom sa pritom pritvrdzuje: vyberajú sa čoraz mladšie deti, obliekajú ich do čoraz nápadnejších kostýmov a líčia ich čoraz výraznejšie. Kým Vierka Berkyová napríklad v Čechách neuspela, lebo ju považovali za príliš mladú, u nás ju bez akýchkoľvek výčitiek svedomia vrhli do kolotoča šoubiznisu. Má talent, ale jej farba hlasu, štýl frázovania a prejav celkovo by sa hodili na scénu spred 20 rokov. Berie si ťažké sústa, ktoré sú zjavne nad jej sily, a podobne je to aj s jej kolegami. Úloha hudobného dramaturga ostala podcenená, pritom by to mal byť kľúčový človek. Takto to naozaj pripomína predraženú karaoke, ktoré pre ďalšiu kariéru spevákov ani zďaleka stačiť nebude.
Je skrátka absolútne proti zákonom logiky, aby sa z niekoho stala ozajstná big star inak ako normálnym, zákonitým procesom: od prvej gitary, prvých nepočúvateľných pokusov v garáži s kapelou zo sídliska, prvý demáč, na ktorý sa naškrabe z rodinných úspor celej široko rozvetvenej rodiny, následných prosíkov v hudobných vydavateľstvách či bojoch s rádiami. Vopred vydláždená cesta sa neráta. Ako sa rokmi ukazuje, je to zjavný protismer.