Retro? Louis de Funes, Cesta do praveku, Vinetou, Belmondo a Tata Bojs

„Kluci kde ste?“ je výkrik, otázka smerovaná kamsi do minulosti, do detstva, ktoré je v nenávratne a nám neostáva nič iné, iba sa prispôsobiť a nenechať si vziať svoje zvyky, ako sa spieva v jednom texte piesne z nového albumu českej kapely Tata Bojs. Kluci kde steeee? 

Na predošlom Nanoalbume boli jednotlivé tracky spojené príbehom a na novinke je taktiež niečo, čo piesne tematicky spája v jednoliaty celok. Nostalgia a akási bilancia uplynulého života priam sála z každej piesne. Akoby kapela stála na určitom míľniku svojej cesty a pokojným zrakom prehodnocovala všetko, čo sa v priebehu času udialo. Zrakom pokojným a skromným. Práve taký je album Kluci kde ste?. Páni kluci z Tata Bojs sa skromne priznávajú k tomu, že sú „pěšáci rock’n‘rollu“ už v úvodnej piesni, nasledujúcej po krátkom intre, kde si kapela ladí nástroje a basák Mardoša položí naivnú otázku, či sa to už nahráva. Namiesto odpovede sa do pomyselného ticha odpichne song Pěšáci. Pekný gitarovo-popový kúsok s rytmickými bicími a spevným refrénom. Je to osobné vyznanie skromnosti a nevinnosti tvorby jednej kapely uprostred obchodníckej mašinérie, ktorá kazí hudbu a umenie vôbec. Tata Bojs akoby úmyselne praskli prázdnu bublinu slova celebrita a nahlas a s rozvahou nám vravia, že sú len pešiakmi na poli hudby a kapelou lokálneho významu. Ako vravím, sú to skromné decká. Zároveň nám priamo do uší aj duší spievajú, že nie sú takí dobrí ako ich mnohé vzory a neboja sa ich počas plynutia skladby menovať.

Prečo by sa aj mali báť? Boli vždy pôvodnou kapelou vyznačujúcou sa originalitou a jedinečnosťou. Vo výraze, hudbe i textoch. Platí to aj pri novinke. Nevravím, že je novátorská a v globálnom meradle svetovej hudobnej produkcie prevratná, ale o toto u Tata Bojs nikdy nešlo. Ich tvorba má pre mňa skryté posolstvo podané citlivo a jemne, v textoch je množstvo poetických obrazov a nálad. Ako som vravel, album dýcha nežnou nostalgiou a chvíľami až melanchóliou. Pri tejto „klukovskej“ kapele si jej fanúšikovia zvykli na obrovský nadhľad, ktorý má upokojujúce a liečivé účinky na dušu. Neplatí to iba o textoch, ale aj o hudbe, ktorá plynie energicky a zároveň je jemná a citlivá. Na tvorbe Tata Bojs je počuť nezakomplexovanosť jednotlivých členov: nikto sa nesnaží vyniknúť prehnaným sólovaním na nástroj, všetko je podriadené hudbe, a tá je takmer dokonalá. Muzikantské nápady, aranžmány, čistý krištáľový a moderný zvuk, ako aj inteligentné texty tvoria jeden živý organizmus a nemožno ich oddeliť. To pre mňa vždy znamenali Tata Bojs.

Čo sa týka piesní na albume, prirovnal by som ich k farebným plochám, ktoré slúžia ako ihrisko pre Mardošove poetické hry. U Tata Bojs naozaj nejde oddeliť textovú a hudobnú sekciu. Aj keď teoreticky by to šlo, ale hrozila by strata niečoho dôležitého na jednej i druhej strane. Okrem nostalgických fotografií bilancujúcich minulosť, ako napríklad Splasklé vzpomínky, Skovka, Spáč, na albume nájdeme aj ekologický, poviem že protestsong Eko echo, čo je ale v konečnom dôsledku taktiež bilancovanie ľudského života na našej bledomodrej planéte.

„Kluci“ si jednoducho uvedomili svoju dospelosť, prezerajú si staré fotografie vo svojich albumoch a dúfajú, že v ich životoch je určitá dávka fotogenickosti. Toho, kto má chuť obzrieť sa za svojím životom, bude album Kluci kde ste? rozhodne baviť. A ten, kto na nič také chuť nemá, si to možno pri počúvaní rozmyslí. 

Tata Bojs – Kluci kde ste? (Warner Music, 2007)